Thomas Mann: Eseje

Bratislava, Kalligram 2006, preklad a doslov: Miloslav Szabó

  Výber z esejistickej tvorby jedného z najvýznamnejších európskych spisovateľov minulého storočia a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Thomasa Manna poteší jeho priaznivcov prinajmenšom z troch dôvodov. Prvým je skutočnosť, že Mann je rovnako vynikajúcim prozaikom ako esejistom a jeho esejistické texty poskytujú rovnaký čitateľský pôžitok ako jeho romány či novely. Druhým dôvodom je prehĺbený pohľad na autorovu prozaickú tvorbu z hľadiska jej filozofického zázemia: viaceré postavy v Mannových románoch a novelách sú totiž nasiaknuté myšlienkami autorových obľúbených filozofov a vplyvy, ktoré sa dali vytušiť pri ich čítaní, sa po oboznámení s Mannovými esejami stávajú zreteľnými. Celkom explicitne o tom píše Thomas Mann napríklad v eseji venovanej Schopenhauerovi, a to na príklade motívu smrti – jedného z charakteristických motívov tohto filozofa, a zároveň motívu, ktorým bol sám spisovateľ v tej dobe (pod vplyvom Schopenhauerových spisov) silne očarený. Tretím dôvodom je, že prostredníctvom esejistickej tvorby môžeme lepšie nahliadnuť do spisovateľovej intelektuálnej biografie, sledovať jeho filozofické lásky a očarenia, intelektuálne zážitky, ktoré silne poznačili jeho osobnostný a umelecký vývin. Jasnejšie si uvedomíme, koľko prvkov z intelektuálnej biografie sa  premietlo do spisovateľových literárnych postáv, ako aj do celkovej ideovej kompozície jednotlivých diel. V jednej, podľa môjho názoru, z najlepších esejí výberu, v eseji o Schopenhauerovi, sa autor vyznáva z toho, ako sa v dvadsiatke opájal metafyzikou nemeckého filozofa, prirovnávajúc svoj zážitok k skúsenosti lásky a erotiky: „Odprevádzal som svojho románového hrdinu Thomasa Buddenbrooka na jeho poslednej ceste,“ píše, „a doprial som mu pôžitok zo spomínanej veľkej kapitoly, ktorú Schopenhauer venuje smrti a ktorá mňa samého práve uchvátila... Bol som nadmieru šťastný, že som sa mohol podeliť so svojím zážitkom... daroval som ho zmučenému hrdinovi môjho meštianskeho románu... zakomponoval som tento zážitok do deja, takže môj hrdina odhalil v umieraní život...“

  Ako učiteľka filozofie nemôžem opomenúť napokon to, že Mann preukazuje vo svojich esejach solídnu filozofickú erudíciu, ktorá celkom iste neostáva iba na úrovni štandardných učebníc dejín filozofie. Jeho analýzy Schopenhauerových myšlienok, ale aj myšlienok Nietzscheho, podobne ako analýzy Goetheho či Freuda dokumentujú spisovateľovu originalitu, schopnosť samostatne sa vyrovnávať s filozofickým dedičstvom. Tak napríklad v eseji venovanej Nietzschemu identifikuje dve, ako vraví, „osudné“ filozofove myšlienkové chyby. Za prvú pokladá prehliadnutie skutočného vzťahu medzi intelektom a inštinktom (Mann túto chybu vysvetľuje ako filozofovo úsilie korigovať všeobecnú dobovú presýtenosť racionalizmom). Chápe takúto reakciu, no sám sa vyslovuje o potrebe chrániť „plamienok rozumu, myslenia a spravodlivosti“. Druhý omyl vidí v Nietzscheho postulovaní nesprávneho pomeru medzi životom a morálkou, v ich chápaní ako zásadných protikladov. Ak na jednej strane Mann podrobuje niektoré Nietzscheho myšlienky kritike, na druhej strane odmieta jeho jednostranné negatívne hodnotenie, a dokonca protestuje proti tomu, aby sa Nietzscheho filozofia interpretovala ako ideový základ fašizmu. Ak svoje očarenie Schopenhauerom, najmä po rokoch  návrat k jeho filozofii, vysvetľuje úsilím preskúmať v dobe zlyhávajúceho humanizmu (esej bola napísaná v r. 1938) vzťah medzi humanizmom a pesimizmom, resp. úsilím pochopiť idey tzv. pesimistického humanizmu, tak Nietzsche ho  priťahuje najmä tým, ako chápal filozofiu – nie ako chladnú abstrakciu, ale ako „poznanie“, ku ktorému sa prichádza  cez zážitky, cez utrpenie.

  Z ďalších esejí slovenského výberu spomeniem ešte aspoň tie, v ktorých sa Mann všeobecnejšie zamýšľa nad mýtom v literatúre (v súvislosti s vlastným románom Jozef a jeho bratia), nad Nemeckom, jeho históriou, kultúrou, ba aj nad nemeckou povahou. Zaujímavé boli pre mňa eseje o umení, umelcoch a o vzťahu spisovateľa a spoločnosti.

  Výber esejí Thomasa Manna je vynikajúcim príkladom na to, ako sa literatúra a filozofia môžu navzájom dopĺňať a obohacovať: autorovým filozofickým esejam je vlastná vysoká literárna úroveň – tak, ako jeho románom a kratším prozaickým útvarom je vlastná hĺbková filozofická reflexia, ani nehovoriac o tom, že sa v nich tematizujú výsostne filozofické otázky. Knihu esejí dopĺňa doslov, v ktorom sa Miloslav Szabó venuje analýze vzniku a formovaniu myšlienkových postojov spisovateľa v dobovom sociálno-politickom kontexte, čím utvára komplexnejší pohľad na jeho dielo.

Etela Farkašová