Vyhľadávanie
František Gyárfáš & Juraj Malíček: Naše filmové storočie
Bratislava: Slovenský filmový ústav, 2019
Fero a Ďuro majú radi filmy a radi o nich píšu. Popri vekovom rozdiele 20 rokov a odlišnej kvalifikácii – starší František Gyárfáš je matematik informatik, Juraj Malíček estetik, teoretik popkultúry a filmu – ich spájajú významné podobnosti v duševných nastaveniach, vo vzťahu ku kultúre a umeniu a najmä vo vášnivo-hĺbavom vzťahu k filmu. A tak spoločne dali dokopy 400-stranovú – v terajšom druhom vydaní po piatich rokoch takmer 500-stranovú – knihu Naše filmové storočie. Každý napísal esej k filmu, ktorý si zvolil, a druhý pripojil svoju vlastnú. Fero a Ďuro dali po šesťdesiat svojich najobľúbenejších filmov, takže tu máme stodvadsať filmov podaných z dvoch diváckych uhlov. Plus úvody k obom vydaniam, Návod na použitie, zastrešujúci doslov Zuzany Gindl-Tatárovej a registre, v tomto neakademickom diele prepotrebné.
Koncepcia knihy je založená na téze „každé dejiny filmu sú osobné“. Teda subjektívnosť ako princíp, nech dominuje pocitové vnímanie, prežívanie. Je to legitímne, veď umenie sa tvorí, komunikuje a prijíma primárne v citovej, pocitovej sfére. No jeho interpretácia – kritická či teoretická – je prevažne racionálna a objektivistická. Autori v tom asi vidia jej nedostatok – zmrazovanie živej citovej matérie umenia do pevného skupenstva objektívne štruktúrovanej racionality. Preto robia interpretáciu filmov živšiu dôrazom na svoj vkus, dojem, zážitok a až z toho im plynie intelektuálna reflexia, samozrejme, subjektívna.
Subjektivita však nedominuje vo verbálnej komunikácii, len v umeleckej. Musí sa vteliť do objektívnych, všeobecne zrozumiteľných pojmov a myšlienkových postupov. Tak vzniká zmysluplná výpoveď a hodnotná kniha. Aj úspešná – druhé vydanie je dôkazom.
K subjektívnosti výberu filmov: Autori absolutizujú osobnú obľubu ako hlavný, dokonca jediný kľúč, čo sa nezdá celkom fér, lebo tak príliš jednoducho zmietli legitímne otázky typu, prečo nie je v knihe Fellini, Truffaut, Buñuel, Saura, Cubrick a ďalší, prečo absentujú svetoví Rusi, keď tam sú režiséri z jasne nižšej ligy. Pritom treba akceptovať Ferov a Ďurov liberalizmus vo vzťahu k takpovediac konzumnej filmovej produkcii. Pozitívne naladený čitateľ sa môže dovtípiť aj pochopiť, ale nie všetko. Autori mali skúsiť aspoň paušálne vysvetliť aj negatívne rozhodnutia, krikľavé absencie. Dalo by sa to čakať v druhom vydaní, keď po prvom určite dostali na to navádzajúce spätné väzby. Náznak v úvode k druhému vydaniu, zdôvodňujúci pridanie 20 filmov vo dvoch nových kapitolách, je niečo iné. Nuž, hádam v ďalších vydaniach.
Kniha Naše filmové storočie je plná plodných paradoxov a napätí, podobne ako jej predmet – film. Nie protirečení, lebo autori majú dar nekonfrontovať a neantagonizovať, ale zväčša harmonizovať rozpory na istej úrovni pohľadom z vyššej úrovne, ktorým sugerujú čitateľom pocit či vedomie celistvosti. Napríklad, pre mňa osobne nešťastný Tarantino završuje kapitolu Guilty Pleasure – Previnilá rozkoš. Je venovaná filmom, ktoré sa nám páčia, hoci by sa nemali. Môžeme byť intelektuáli a pohybovať sa v najvyšších duchovných sférach, a pritom mať radi krváky a akčáky. V poriadku, ale nemuselo by v nej byť desať filmov ako v kapitole o „posune od akceptovaných pravidiel sveta“ alebo o láske. Pre niekoho iného zas môže byť v knihe priveľa filmov, v ktorých sa nič poriadne nedeje a nie je na čo sa dívať. Pritom to nemusí byť menej citlivý ani hlúpejší človek ako ja, skôr len úprimnejší.
V niektorých esejach je výrazné napätie medzi vysokou intelektuálnou úrovňou, ich filozofickou obsažnosťou a reálnym potenciálom filmu. Akoby autori niekedy varili kameňovú/sekerkovú polievku – ona je pre mňa subjektívne chutná a objektívne je výživná, lenže to vďaka prísadám z duševných zdrojov Fera a Ďura. Filmové kamenie v hrnci má občas len symbolickú, v lepšom prípade inšpiratívnu funkciu.
Celkovo je však tých 240 esejí reflektujúcich 120 filmov školou vzťahu k umeniu a príkladom, ako sa dajú artefakty vyťažovať. Tí dvaja prezentujú slasti lásky k filmom s takým intelektuálnym nasadením, že aj filmovo inertným ľuďomposkytnú čitateľský zážitok z vynikajúcej esejistiky. Ich jazykovej kultúre a štylistickému majstrovstvu môže závidieť nejeden etablovaný literát.
