Vyhľadávanie
Ivan Čičmanec: Z večerných kontemplácií. Bratislava: Hronka, 2019
Aj takýto dojem môže získať čitateľ, ktorý sa prvýkrát stretáva s menom Ivan Čičmanec. Ak pozná jeho životný príbeh, nečuduje sa. Každý intelektuál má totiž vo svojom živote obdobia, keď sa venuje sebe, uvažuje o zmysle života a sveta, o svojich vzťahoch k ľuďom a hodnotám, ktoré vyznávajú. I. Čičmanec má zrejme takéto obdobia veľmi často, súdiac podľa čerstvo vydanej rozľahlej knihy esejí Z večerných kontemplácií.
Kto je Ivan Čičmanec? V jeho životopisoch sa uvádza predovšetkým to, že v roku 1969 emigroval do Nórska. A hoci v Bratislave študoval technický smer na Stavebnej fakulte SVŠT a v zahraničí sa zamestnal vo veľmi prozaických miestach ako strážnik, upratovač, čašník, továrenský a prístavný robotník, predsa v rokoch 1970 – 1975 vyštudoval ruštinu, angličtinu a divadelnú vedu na Univerzite v Oslo, čo mu umožnilo zamestnať sa v základnej škole v Oslo. Tu pobudol 21 rokov.
Tento pomerne dobrodružný život v ňom musel zanechať stopy, ktoré bolo treba niekde zachytiť a predstaviť verejnosti. Možno aj preto začal písať nielen do novín a časopisov, ale venoval sa aj vlastnej tvorbe. Využil znalosť viacerých jazykov, takže nielen tlmočil a prekladal, ale aj tvoril v nórčine i slovenčine. Napriek tomu, že žil vo vzdialenej krajine, nikdy nepretrhol pupočnú šnúru, ktorá ho viazala k rodnej zemi, čo napokon dokladá viacero jeho pôvodných diel a prekladov i množstvo novinových článkov. V nich sa preukázal ako dobrý pozorovateľ a jeho pohľad zvonka často veľmi reálne hodnotil dianie u nás.
I. Čičmanec je teda publicista, spisovateľ, básnik i prekladateľ. Za svoje dielo získal viaceré ocenenia (v roku 2013 Hviezdoslavovu cenu za preklady slovenskej literatúry do nórčiny a v roku 2014 prémiu Literárneho fondu za básnický debut Fialová hudba).
V roku 2019 mu vo vydavateľstve Hronka vyšla zbierka esejí Z večerných kontemplácií. Rozsiahla publikácia obsahuje množstvo autorových úvah o najrozličnejších oblastiach duchovného i spoločenského života. Ide o dvoj-trojstránkové krátke útvary, v ktorých autor predvádza šírku svojich vedomostí a rozhľad v literatúre, umení, filozofii, politike, etike, dejinách atď. Aj keď eseje vyšli v slovenčine, možno v nich cítiť cudzie vplyvy i názory, získané dlhodobým pobytom v zahraničí, teda aj spomenuté „voľnomyšlienkarstvo“, ktoré sa vyskytuje predovšetkým v textoch týkajúcich sa morálky a náboženstva.
Autor na viacerých miestach uvažuje o zmysle života a smrti, o ich vzájomnom vzťahu i o vzťahu človeka k nim. V týchto úvahách sa často dotýka náboženstva, viery a prítomnosti Boha v ľudskom živote a kladie otázky typu: „dáva táto viera absolútny, neotrasiteľný zmysel nielen nášmu životu, ale aj samotnému pojmu Boha? O tomto si stále dovoľujem pochybovať – a toto pochybovanie pokladám za svoju najvyššiu cnosť a útechu“ (s. 197). Na iných miestach zase Boha uznáva, takže čitateľ si napokon môže vybrať.
Najviac ho však zamestnáva osobnosť ženy, vzťah ženy a muža, telesná láska, materstvo a deti. Na viacerých miestach spája oplodnenie ženy, materstvo, pôrod a výchovu detí s otrockým osudom ženy, ktorá tak stráca osobnú slobodu a zmysel života vidí iba v rozmnožovaní ľudstva. Pritom, vraj, prichádza o intelektuálny rozmer svojho myslenia a tvorenia. Podobné diskutabilné state sa dotýkajú aj detstva a detí vôbec.
Zaujímavá je však úvaha o normálnom a úchylnom človeku, nakoľko sa aktuálne dotýka súčasnej klasifikácie postavenia človeka v spoločenskom rebríčku. Definuje „človeka-milión“, nositeľa všeľudských vlastností takto: „takmer vždy je to muž stredného veku, heterosexuál, otec rodiny, jednotlivec bažiaci po spoločenskom uplatnení, a predovšetkým ‚milujúci život’“ (s. 228 – 229). Všetci ostatní reprezentujú úchylku a či stigmatizovanú zvláštnosť „inakších“. A ďalší citát: „Biľag úchylkára či nenormálneho človeka býval zvyčajne horší ako biľag vraha, zlodeja či hlupáka“ (s. 229). Nepripomína nám to dnešné biľagovanie homosexuálov, liberálov či Rómov?
Ďalšiu rozsiahlu oblasť jeho úvah tvoria filozofické postoje známych filozofov a ich aplikácia na vlastný názorový svet. Pozoruhodná je napríklad stať o posledných chvíľach Nietzscheho.
O dobrom rozhľade v umení svedčia viaceré interpretácie literárnych, hudobných i výtvarných diel (Janko Kráľ, Timrava, Shakespeare, Fulla, ruská klasika, Ibsen, divadlo atď.). Skúmavo vyjadruje aj svoj názor na umenie a literatúru: „Pre mňa je literatúra, umelecká aj filozofická literatúra niečím, čo je popretím každodennej triviality a vulgárnosti praktického života, čo neustále kladie nepríjemné otázky o zmysle toho aj onoho a spochybňuje celý svet vrátane seba samej. Literatúra je vecou zastavenia sa na ceste, v procese, v procese identifikácie smeru, ktorým kráčame, zahĺbenia sa do mystérií bytia, neustáleho hľadania toho najsprávnejšieho rytmu reči, umelou, individuálne vytvorenou životnou formou, plnou kontemplatívnosti, hudby, opojenia a rebélie proti existujúcemu poriadku sveta“ (s. 122– 133).
