Ešte raz sa nadýchnuť

Kjersti A. Skomsvold: Tridsaťtri

Preklad: Miroslav Zumrík

Bratislava: Premedia, 2020

 

Nórska spisovateľka Kjersti A. Skomsvold možno nepatrí k najzvučnejším menám severskej literatúry, rozhodne však stojí za čitateľovu pozornosť. Melanchólia, ponurosť, snovosť, ale tiež určitá surovosť, s akou autorka pristupuje k vypovedaniu vnútorných právd, jednoznačne korešpondujú s charakteristickými prvkami škandinávskej prózy. V prípade Kjersti Skomsvoldovej tieto umelecké elementy dopĺňa aj autorkin osobitý výraz – humor, úprimnosť a schopnosť prepojiť sa s čitateľom.

Všetky spomenuté danosti Kjersti preukázala ešte v debutovom románe s názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, ktorý vyšiel v roku 2009 a dočkal sa viacerých prekladov a literárnych ocenení. Nasledovali viaceré kritikmi ospevované tituly, pričom jedným z nich je aj román Tridsaťtri, ktorý nedávno vyšiel v slovenskom preklade – komorný príbeh o žene, ktorá stratila lásku a teraz ju hľadá...

Tridsaťtri  je útla kniha. Jej sila nespočíva v príbehu, ale v celkovom pocite – v atmosfére smútku, nádeje, smrti a nachádzania. Hlavnou postavou je tridsaťtriročná žena. Jej súčasný duševný stav definujú štyri veci – smrť jej partnera Ferdinanda, láska k istému Samuelovi, čakanie na transplantáciu pľúc – pretože jej vlastné pľúca pomaly vypovedajú funkciu, a túžba po dieťati. Tieto štyri oblaky striedavo zatemňujú oblohu nad hlavnou hrdinkou a nedovoľujú jej dovidieť za obzor ani slobodne žiť. Nijaká z oblastí totiž nie je vyriešená a dostatočne pochopená a uchopená. Mladá učiteľka matematiky sa preto upína na svojich žiakov a snaží sa zas a znova zorientovať v labyrinte vnútorných myšlienok a ciest, na ktoré ju zvádzajú.

Ferdinand je mŕtvy, ale jeho existencia ešte neopustila pole hrdinkinej mysle. Vedie s ním dennodenné rozhovory, žaluje sa mu, premýšľa s ním aj nad ním, až sa miestami zdá, že sú jedna a tá istá osoba. Kniha tieto vnútorné monológy – dialógy sprostredkúva vierohodne a autenticky, až má čitateľ pocit, že vlastne nie sú ani príliš patologické. Ony však v skutočnosti patologické tak trocha sú, čo sa prejavuje na istej neschopnosti hrdinky vziať život a jeho smerovanie do vlastných rúk.

Samuel, ktorý je živý a zdravý – akurát až príliš prepadol láske ku kriketu, reprezentuje nový vietor. Akoby bol brehom, na ktorý sa možno dostať po namáhavej plavbe cez bahná zármutku. Hlavná postava sa sem-tam k novému územiu priblíži, no vzápätí ju od neho odtiahne silný „Ferdinandov prúd“. Človek by si pomyslel, že taký mohutný živel musí byť nevyhnutne desivý, hlavná hrdinka sa s ním však evidentne stotožnila. Dokonca sa zdá, že jeho neutíšiteľnosť prijala a vlastne proti nemu už ani nebojuje. Túžba po dieťati sa v takto nastavených kartách javí ako prirodzené východisko – snaha o zaplnenie prázdnoty, ktorá bujnie a požiera všetko naokolo.

Ani sama bezmenná hrdinka sa takémuto vysvetleniu nebráni: „Chcem, aby mi niekto pomohol dieťa nájsť, a dúfam, že dieťa bude, tak ako ja, zakaždým na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Viem, že nech by mi na dieťati akokoľvek záležalo, nepomôže to, celé je to iba pokus vyplniť si život ešte väčšou obavou než strachom z vlastnej smrti, obavou, že stvorenie, ktoré mnou je a zároveň nikdy nebude, umrie.“

V prípade knihy Tridsaťtri  nie je na mieste napísať, že nakoniec to všetko dobre dopadne. Próza Kjersi A. Skomsvoldovej nemá ambíciu obsiahnuť „úvod, jadro, záver“. Unáša ju rytmus hrdinkinho vnútorného sveta, voľný prúd jej vedomia a dokonca i snov a skrytých pohnútok. Prerozprávanie v prvej osobe dodáva textu hlbší rozmer a miestami až magnetickú autenticitu. Je to román o vyrovnávaní sa so smrťou, o existenciálnej kríze, o sile tikotu biologických hodín (nech to vyznie akokoľvek gýčovo), o hľadaní lásky aj o zúfalom smútku. Symbolickým katarzným momentom sa stáva samotná transplantácia, ktorá azda hrdinke prinesie možnosť konečne sa znova nadýchnuť.