Ešte sa stretneme - Anton Rákay - Človek pred dilemou

Bratislava, vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2011

Kto pozná kni­hy lekára a prozai­ka Antona Rákaya, určite vie, čo má očakávať od tej najnovšej. Autor zostáva verný té­mam a prostrediu, ktoré najlepšie po­zná. S  málo vída­nou otvorenosťou sa v úlohe akéhosi žalobcu obracia k pálči­vým problémom (nielen) našej spoločnosti. A je pritom neuveriteľne kritický, presved­čivý, pravdivý. Dokazuje to najmä fiktívny rozhovor samého autora s  (asi) fiktívnou, bohom zaváňajúcou postavou doktora Muntheho v  poslednej poviedke zbierky: „Opýtam sa ťa na čosi háklivé: ,Čítajú tvoje romány aj lekári? A čo hovoria o zrkadle, ktoré nastavuješ aj im, aj sebe?‘ (...) Naši lekári – a čítať! Pôvodnú slovenskú tvorbu? Chacha a ešte raz Cha! (...) Moji kolegovia nie sú moji čitatelia – a keď aj niečo prelistujú, potom ma mrazivo ignorujú, lebo podaktorí sa spoznajú v krivých postavách mojich románov.“

Rákay sa v zbierke šestnástich poviedok postupne presúva v  čase od druhej sveto­vej vojny, cez august roku 1968 až po sú­časnosť. Strieda sa aj prostredie. Postavy sa ocitajú na Slovensku, v Tel Avive, Švaj­čiarsku či rôznych končinách Talianska. V  žiadnom prípade však nejde o  exotické cestovateľsko­dobrodružné sujety, či sen­timentálno­milostné zápletky. Stále živú tému deportácie Židov a holokaustu autor opisuje z  pozície tých, ktorí to prežili bez ujmy na zdraví, no bez možnosti zvráte­nia tragického osudu svojich najbližších. Objavuje tragiku života na  miestach, kde je najmenej očakávaná. Anton Rákay po­núka odidealizovaný pohľad na SNP, píše o  unikajúcich vojnových zločincoch, kto­rých mnohí po vojne mylne považovali za „bezproblémových, fajnových a ohromne príma chlapov“, či o navrátivších partizánoch, ktorí sa po rokoch vojny doslova vykopali z už existujúceho vlastného hrobu. Ústred­ným tu však zostáva medicínske prostre­die a  krízové situácie medicínskej praxe. Poviedkový lekár, protagonista, vždy iný, no zároveň ten istý, (seba)kriticky hodno­tí často nesprávne odborné rozhodnutia, znamenajúce stratu života, či osobné zly­hanie, pretože celý život uprednostňuje cudzích pred vlastnou rodinou. V neuveri­teľne napínavých až remarqueovsky pôvab­ných príbehoch, ktoré spája všadeprítomný motív smrti, sa čitateľ stretáva s  egoiz­mom,  neverou, smrteľnými chorobami, odpustením, no predovšetkým s človekom, stavaným pred tie najťažšie životné dilemy. Sugestívne vyobrazenie rodiča, dávajúceho súhlas na darovanie orgánov svojej jedinej už zomierajúcej dcéry, či humánnej podsta­ty eutanázie v príbehu o bolestne pomalom zomieraní sedemnásťročnej Vierky B., to všetko a  ešte mnoho iného sa ukrýva na stránkach tejto zbierky smutných povie­dok, aj vďaka ktorej si Anton Rákay (podľa mňa) zaslúži označenie „jeden z najlepších slovenských prozaikov“.