Recenzia
Veronika Rácová
03.07.2013

Estetické cvičenia

Estetické cvičenia
 
Najnovšia kniha Nóry Ružičkovej Práce & intimita (Aspekt 2012) je kolážou textových segmentov, ktoré autorka vyberala z neliterárnych zdrojov. Prvú časť Práce otvára odkaz na Š. Strážaya, ktorý o básnení píše ako o manuálnej práci, starostlivom prikladaní slov, utváraní významu. Podobný je aj Ružičkovej tvorivý koncept: kniha je postavená na dekonštrukcii pôvodných kontextov, v ktorých slová stáli, a nových spojeniach, čím dochádza k významovým posunom.
Prvú časť tvoria texty skoncipované z návodov, manuálov, receptov…, teda toho, čo vzniká, fyzicky sa utvára (preto Práce), a ich zdrojom je oblasť umenia a kulinárstva. Výsledkom zoskupenia fragmentov, často banálnych informácií či inštruktáží, sú texty, ktoré útržkovito načrtávajú dobu a jej, t. j. naše, témy. Ružičková občas svoje textové koláže vtipne pointuje, poeticky zvýznamní tým, že segment, ktorý má asociatívnu silu („slzu obšijeme hustým predným stehom“), pozične zvýrazní, slová nielen spája, ale i  rozkladá, odoberá, pohráva sa, manipuluje s  percipientovými očakávaniami – v protiklade k ustálenému vnímaniu posúva významovo nosný prvok výpovede na neobvyklé miesto, čím úplne mení jej sémantickú perspektívu.
Časť Intimita otvára citát od R. Barthesa, čo je istým spôsobom tiež klišé, stereotyp; dnes akoby bez odkazov na Barthesa (príp. Foucaulta, Derridu, Baudrillarda…) nebolo možné napísať literárny text. Ten Ružičkovej je komponovaný ako dve textové variácie na prozaický/vedecký útvar, zložený z otázok a odpovedí zo ženských časopisov, kde v rubrikách poradňa, zdravie či napísal sám život dominujú témy o intimite, súkromí, našich „tajomstvách“. To, čo na prvý pohľad pôsobí ako dôverné (s kalkulom stotožnenia sa), sa premieňa na verejné. Keďže použité textové trsy opäť nepodporuje ich pôvodný kontext, výpoveď osciluje medzi ironizáciou, banalizáciou, a  na druhej strane odzrkadľuje dominantnú tému – redukciu človeka.
O knihe by sa dalo napísať veľa, no netreba – jej súčasťou sú dva texty, ktoré hovoria o genéze, charaktere aj intertextuálnych presahoch tohto konštruktu. Otázkou je potom už len hodnota takéhoto textového experimentu, značne využitého v 90. rokoch 20. storočia a z dnešného pohľadu pôsobiaceho skôr ako jedno z cvičení na kurze tvorivého písania. Pre mňa je v tom, že hoci Ružičková nie je inovatívna a skôr iba renovuje, ide o čítanie spojené so zábavou – je hravé a vtipné.
Veronika Rácová