Recenzia
Andrea Draganová
29.12.2017

Estetika ticha má božský pôvod

Nová kniha Kardinála Roberta Saraha, prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, jedného z najbližších spolupracovníkov Svätého Otca Františka, nesie názov Sila ticha – proti diktatúre hluku.
 
Ide o ideové pokračovanie Sarahovej predchádzajúcej knihy Boh alebo nič, ktorú prišiel minulý rok v júni slovenským čitateľom autor aj osobne predstaviť. Opätovne nastoľuje požiadavku radikálnej voľby – „človek si musí vybrať: Boh alebo nič, ticho alebo hluk“.
 
Zdržanlivosťou proti mnohovravnosti
Kniha je uvádzaná ako rozhovor kardinála Saraha s francúzskym spisovateľom, vatikanistom Nicolasom Diatom a je rozdelená na päť kapitol. Prvé štyri kapitoly, tvoriace jeden celok, nie sú rozhovorom v pravom slova zmysle, dialogickosť je skôr naznačovaná, otázky N. Diata sú impulzom, na ktorý kardinál odpovedá kratším či dlhším monologickým príhovorom. Odpovede sú očíslované, k jednej otázke sa viaže viac odpovedí, a azda bolo zámerom autorov uzavrieť ich na symbolickom čísle 365. Respondent aj autor rozhovoru často odkazujú nielen na cirkevné, ale aj svetské autority, pričom v závere knihy je uvedená bibliografia všetkých spomenutých textov, obsahujúca aj poznámky o dostupných slovenských či českých prekladoch.

Tretinu celej knihy zaberá prvá kapitola s názvom Ticho proti hluku sveta, v ktorej sa kardinál usiluje neakademickým spôsobom definovať východiskové pojmy. Ticho nepovažuje za absenciu niečoho, práve naopak „je prejavom prítomnosti“, v ktorej si kladieme skutočne životné otázky, stáva sa účinnou hrádzou, ktorá chráni pred zmätkom a vonkajšími búrkami, spolu s filozofom S. Kierkegaardom označuje ticho za liek. Ďalej kardinál upriamuje pozornosť na proces vnútorného „stišovania sa“, ktoré je nevyhnutné na to, aby bol človek schopný počúvať – nielen Boha, ale aj druhého človeka. „Bez schopnosti žiť v tichu človek nie je schopný ani načúvať tým, ktorí ho obklopujú, milovať ich a chápať. V tichu sa rodí láska k blížnym“ (s. 42).

Kardinál Sarah zasadzuje ticho do kontextu „modernej civilizácie, ktorá nevie mlčať“, vládne v nej diktatúra slova a rečníckeho pátosu. Odpoveďou na mnohovravnosť je podľa neho zdržanlivosť, nutnosť vrátiť tichu jeho výsadné postavenie, ktoré dnes prebrala diktatúra hluku, umocňovaná diktatúrou obrazu – „zrak je nútený zachytávať nekonečný sled scén“ (s. 56). Kardinálova definícia pojmu hluk v sebe obsahuje pôsobenie nielen vonkajšieho, ale aj vnútorného prostredia, v ktorom vystupuje do popredia zaujatosť sebou samým, hluk pamäti (neustále sa navracanie k spomienkam a chybám), ale aj hluk pokušení, s ktorými musí človek dennodenne zápasiť. Do opozície voči hluku kladie kardinál púšť, samozrejme v metaforickom význame, ako miesto a čas, v ktorom vládne ticho a samota.
 
Prečo Boh mlčí?
V druhej kapitole nesúcej názov Boh mlčí, jeho reč je však jasná, prináša kardinál odpoveď na stále nástojčivejšiu otázku, prečo Boh mlčí a dopúšťa nešťastia a tragédie. „Som presvedčený o tom, že problém súčasného ateizmu spočíva v prvom rade v nesprávnej interpretácii Božieho mlčania zoči-voči pohromám a ľudskému utrpeniu“ (s. 113). Kardinálova interpretácia nazerá na Božie mlčanie novou optikou, paradoxne ho interpretuje cez zatvorené oči a uši, zapojac do nej vnímavosť svojho srdca. Rovnaký meter používa aj vtedy, keď v štvrtej kapitole pridáva k mlčaniu Boha protivenstvá sveta, kapitola má názov Božie mlčanie zoči-voči besneniu zla. Kardinál cez obraz dobre známeho zápasu medzi Dávidom a Goliášom zdôrazňuje potrebu ticha a modlitby, ktoré sú jedinými prostriedkami, ako prekonať to „väčšie, horšie, zúrivejšie“. „Človek túži ‘konať’, musí však predovšetkým ‘byť’.“

Praktickým vyústením predchádzajúceho kontemplatívneho uvažovania je nasledujúca kapitola Ticho, tajomstvo a posvätnosť, ktorá korešponduje s dlhodobo zastávaným postojom kardinála v otázkach liturgie a jej slávenia. Na prebale avizovaná kritika predstaviteľov Cirkvi z ich prepadania svetským trendom nie je mierená konkrétne ani útočne, cieľom je poukázať na potrebu návratu posvätnosti a ticha do liturgického slávenia, v ktorom sa veriaci človek stretáva s Bohom.

Azda najzaujímavejšou časťou celej knihy je posledná kapitola, v ktorej sa naplno prejaví jej dialogický výstavbový princíp (do rozhovoru sa pripojí Dysmas Lassus, generálny prior kartuziánskeho rádu), ide o inšpiratívne vzájomné prelínanie sa pohľadu mnícha, ktorému regula prikazuje život v tichu, a kardinála, ktorý o tichu premýšľa. Zaujímavosťou je, že práve pobyt v kartuziánskom kláštore a priateľstvo so smrteľne chorým kartuziánskym mníchom Vincentom-Marie boli pre kardinála inšpiráciou pre napísanie tejto knihy. Na túto skutočnosť odkazuje nielen predslov knihy, ale aj jedno z trojice venovaní: „venujem všetkým neznámym kartuziánskym mníchom, ktorí už takmer tisíc rokov hľadajú Boha“.

Hoci je Sila ticha určená svojím kontemplatívnym charakterom predovšetkým pre veriacich čitateľov, jej posolstvo sa počas vianočných sviatkov stáva stráviteľným aj pre ostatných. Kto by nepoznal pieseň: „Tichá noc, svätá noc“?
 
Andrea Draganová