Recenzia
27.10.2010

Etudy alebo Malá prechádzka veľkým lunaparkom – Peter Gregor – Kniha demýtizujúceho aforistu

Kniha demýtizujúceho aforistu

Keď sa básnici pokúšajú písať aforizmy, zvyčajne splodia čosi nevyspytateľné, zahalené poetickou hmlou, vety zväčša bez výpovednej hodnoty. Akoby podľa hesla: Myslite si o tom, čo chcete, no radšej nemyslite, ale pokúste sa to emocionálne prežívať! Či prežúvať? Peter Gregor je básnik i aforista, no napriek tejto literárnej dvojdomosti dokáže písať dokonalé aforizmy, bez básnickej rébusovosti, ironické, sarkastické, satirické útvary, schopné plnej a dokonalej komunikácie s čitateľom.Listujem v neskromne luxusnom vydaní Gregorových aforizmov s výstižným názvom Etudy alebo Malá prechádzka veľkým lunaparkom. Poznámka o neskromne luxusnom vydaní nie je výčitkou, je len údivom a možno aj závisťou. Na rozdiel od jeho Idiotára z roku 2008 tu Gregor takmer vôbec netára! Nezaradil sem napríklad nepodarky na úrovni jeho výsmechu akademika I. P. Pavlova (ozaj, prečo ten výsmech z geniálneho vedca?). Aj vulgarizmov má v Etudách výrazne menej než v Idiotári. Niekedy kvôli nesprávnemu termínu a v dôsledku toho aj kvôli nesprávne prenesenému satirickému kontrastu aforizmus „strelí vedľa“, akosa to stalo na nešťastnej strane 13: „Ach, aké krásne sú ruže! Ako opojne nimi vonia záhradka! Sem aj mravce najradšej chodia dojiť vši.“ Nuž, mravce sem nechodia dojiť parazitické a ľuďmi preklínané vši, ale vošky, ktoré mravcom vylučujú lepkavú sladkú šťavu, zvanú medovina. Takže nejde o kontrast medzi ružou a všou, veď aj pre mravce je ružová záhrada rajskou. Hľa, otupený aforisticky projektil! Ale kto z nás je naozaj stný polyhistor?Pri celkovom hodnotení knihy musím konštatovať, že autor uskutočnil oveľa prísnejší vý ber ako v Idiotári a predviedol svojráznu gregorovskú satiric kú filozofiu demýtizujúceho a demystifikačného charakteru. Naozaj odkrýva odvrátenú tvár mnohých zaužívaných klišé a ľubozvučných sloganov. Je tu veľa hodnotného, ťažko som sa rozhodoval, čo vybrať. Nuž trebárs túto etudu zo začiatku knihy: „Idyla v literatúre by nastala, keby sa naučili autori písať a kritici čítať.“ A naostatok z konca knihy: „Život pomaly prešiel, ale kadiaľ? A kde sme, preboha, boli vtedy my!?“ Za suňte teda túto elegantne pôsobiacu knihu medzi žánrovo príbuz né zväzky pseudoaforizmov od príležitostných pseudoaforistov, s ktorými sa dnes akoby vrece pretrhlo. Alebo radšej nájdite pre ňu, ako pre vyššiu hodnotu, dôstojnejšie miesto na pod statne vyššom regáli vašej knižnice. Len nie tak vysoko, aby ste si k nej museli prinášať z kumbálu rebrík.