Eva Ave – Cavaliere senza Nome – O tom!

O tom!

O tom!

Cavaliere senza Nome: Eva Ave

Bratislava, Elán 2006

  Je to naozaj Eva Ave a nie Ave Eva, hoci obe vznikali v rovnakých rokoch pred vyše šesťdesiatimi rokmi. Teda nie je to Kostra, ale na prvý pohľad niekto, kto to chce mať pekne naopak. Správne tušíte, že naopak to bude aj s celou tou vznešenou oslavnosťou básnickej skladby. A v akom zmysle, to sa dočítate, a ak k tomu potrebujete citát, tu je (kto sa hanbí, nech zažmúri): „Aj básnik človek je, aj jemu kokot stáva / aj básnik uznáva, že v pičke len je sláva!“.

  O svojráznom vzniku, zaujímavej histórii vydania a odhalenom autorovi (nie akože holom) tejto formátovým vzrastom skôr ženskej, no obsahom nefalšovane mužnej knižke všetko rozpovedal v doslove literárny vedec Vladimír Petrík. Ponúka aj nenútenú interpretačnú sondičku, takže, ak by mal náhodou niekto pri čítaní problémy, že „o čom?“, tak tu zistí, že naozaj „o tom!“. Vskutku, báseň je komponovaná ako rozprávanie básnika o jednej milostnej príhode s pannou, ktorú zbadá v kaviarni pri čítaní Ave Evy po tom, čo odmietne prostitútku. Jednoduchá dejovosť básnickej skladby sa zavŕši doma u panny a končí romantizujúcim výjavom, keď náš šťastný hrdina opúšťa obšťastnenú devu oknom a mieri v rannom daždi k Dunaju. Príbeh slúži ako kostra (nie Kostra) pre celkovú štylizáciu hrubej zábavnej erotiky, ktorej Kostrove (nie kostrové) dielo zas slúžilo ako vážny predobraz na zosmiešnenie. Základný vzťah medzi oboma aveovanými Evami je vyjadrený charakterom verša, teda obe sú písané alexandrínmi, čo u Kostru ešte zintenzívnilo rétorickú vznešenosť a u Cavaliereho parodickosť. Obe sú naozaj ódou na ženu a krásu, no u Kostru to vnímame skôr cez spoločenský, sekundárny kód, predsa len je to o hodnote ženy o oddanosti, u Cavaliereho vystupuje do popredia prírodný, primárny kód – žena a krása sú oslávené cez telesné vnady a radostnú rozkoš, pôžitok sexuálneho aktu.

  Knižka môže mnohých pohoršiť a jej text vlastne svojho času mal aj podobné ambície: rozčeriť hladinu slušnej poézie. Dnes už má, samozrejme, svoje roky, ale rozhodne ju nemožno titulovať len tým, že ide o prasacinu našich starých otcov a mám... Blanku patiny z nej hneď napohľad zotreli vyprsíčkované a hravo geni(t)álne kresby Ivana Popoviča. A aj jej čítanie cez situáciu súčasnej poézie môže byť inšpiratívne a môže dokonca vyznievať čistejšie! Lebo dnes tu máme strašne intelektualizované Evy a do nepríčetnosti vyšpekulovaných Adamov a verše zákerné, pretajomnelé a kamuflované až neviete, že čo vlastne a už vôbec nie, kto je žena a kto muž; a takisto násilne naivných hlupáčikov tiež oboch pohlaví a bez pohlavia, ktorí donekonečna len predstierajú našu stratenú prirodzenosť v prázdnych gestách a z poézie urobili zakomplexovaný mrdník. Eva Ave síce nefiguruje ako nejaké riešenie, no je na hony vzdialená takýmto zvrhlostiam a paradoxne čistá v onej prezentácii vitálneho životného pocitu a vo viditeľnej súhre autorského zámeru a realizácie.

Radoslav Matejov