Vyhľadávanie
Bratislava, Koloman Kertész Bagala 2008
Nie som si istý, či som sám sebe nevsugeroval, že v poslednom čase sa v súvislosti s literárnym vývinom slovenskej prózy čoraz častejšie spomínajú mená M. Proust, J. Joyce alebo F. Kafka. Ide, pravdaže, o veľkých rozprávačov modernej svetovej prózy a ide o špeciálne slovenskú situáciu, v ktorej už román nie je zriedkavosťou, ale priam povinnosťou oslovujúcou takmer každého prozaika. Románov pribúda a v dohľadnom čase ich podľa všetkého bude ešte viac. Možno sa opakuje situácia spred tridsiatich rokov, keď po dvadsaťročnom poviedkovo-novelistickom bádaní nastal románový výbuch, ktorému sa vtedy hovorilo veľká románová syntéza. Aj vtedy šlo v podstate o deideologizáciu literatúry a románovou syntézou sa malo overiť, či je niečo také vôbec možné. Generáli i pešiaci môžu po tejto vojne povedať, že vtedy to celkom možné ešte nebolo. Dnes, keď majú i pešiaci i generáli za sebou postmodernistickú skúsenosť, by to vari mohlo byť možné, ale do syntéz nemajú chuť ani prozaici, a tým menej kritici. Navzdory tomu sa situácia vyvíja k románu, a čo iné je román než syntéza?
Prozaik a literárny vedec Stanislav Rakús vie o tom všetkom svoje. Veď romány nielen píše, ale ich aj analyzuje. Predmetom jeho románov je práve otázka, či román môže syntetizovať a či môže byť neideologický, v literárnovedných prácach dokladá, že ideológia sa nedá obísť, pretože každý román musí mať rozprávača stojaceho na istej pozícii. Keď však román prijme takúto pozíciu, stráca autenticitu, svojprávnosť i dôveryhodnosť, keď ju neprijme, stráca svoju existenciu: byť teda, či nebyť? Rakús sa s príznačnou dávkou ironickej šarmantnosti priznáva, že tri romány, ktoré sa dnes pokladajú za trilógiu (Temporálne zápisky – 1993, Nenapísaný román – 2004, Excentrická univerzita – 2008) vznikli preto, že pôvodne chcel napísať knihu poviedok, ale všetko sa mu metodologicky i tematicky zvrtlo na tri romány, po ktorých azda bude môcť napísať i zamýšľanú knihu poviedok. Je to naozaj duchaplná mystifikácia. Lebo aj pri tých poviedkach šlo prinajmenšom o román. Najskôr zápiskový a temporálny, potom nenapísaný a napokon excentrický univerzitný. Už ten časový odstup signalizuje, že s Rakúsovým románom čosi nie je s kostolným poriadkom. A keď si k tomu prirátame napr. vedeckú myš z posledného románu, nemôžeme nepripustiť, že to nie je ani s románovým, ani vedeckým poriadkom: román je apriórne možný i nemožný, ale keď sa vybojuje a vytvorí, jednoducho je. To je posledná etapa, na rozdiel od prvej (postmodernisticky zápiskovej) i druhej (znervóznenej ustavičnou nepoddajnosťou románovej látky), tzv. trilógie zavŕšenej románovým tvarom s detenzívnym finále, ktoré nakoniec dopadlo ideologicky, ale predsa len dopadlo.
Excentrická univerzita je podľa mňa román o tom, ako (na)písať román bez ideológie. Oproti postmodernistickej maniére zmnožovať rozprávačov, resp. relativizovať akúkoľvek výpoveď, Rakús vymyslel „mlčiaceho“ a „rozprávajúceho“ rozprávača. Prvý nahrádza vševedúcnosť, druhý je paradoxne sérom proti tárajstvu. Prvý počúva a múdro skepsuje (nie sexuje!), druhý sa vydáva napospas a napĺňa možný priestor príbehmi s podivuhodným obsahom: netreba mudrovať, treba len počúvať a rozprávať. A treba veriť, že je čo rozprávať a čo počúvať – to je prvý princíp Rakúsovho románu. Druhým princípom je excentrická univerzita (Prešov), lámuca osudy postáv, o ktorých sa rozpráva a ktoré stoja za vypočutie. Sú to osudy prvoročiakov študujúcich ruskú literatúru v päťdesiatych rokoch minulého storočia (takú geniálne jednoduchú paradigmu hocikto nevymyslí). Sú uchvátení Dostojevským, Tolstým a Čechovom (Čechov je asi – nie bez štipky paradoxu – aj spiritus movens Rakúsovej románovej stratégie), sú plní onej noblesnej ruskej nostalgie 19. storočia, ale rovnako napĺňaní i ruskou prítomnosťou v našich dejinách 20. storočia. Najväčší rozprávač sa volá Viktor Pavlovič Bochňa a je akýmsi intelektuálnym Ostapom Benderom. Je nevinný, a preto si to nakoniec odnesie.
Všetky tieto abstrakcie sú však len temporálnymi poznámkami či nenapísaným románom kritika, ktorého priam uchvátilo bezprostredné a v slovenských kontextoch dosiaľ nevídané rozprávačstvo duchaplného autora, ktorý si všetko vyteoretizoval vlastnou skúsenosťou.
Alexander Halvoník
