Exitovať či neexitovať?

Knižná prvotina sa dá vnímať aj ako dokument. Napríklad o tom, akou výchovou a sebavýchovou debutant prešiel. Na takéto čítanie poskytuje básnická zbierka Viliama Nádaskaya Vynechaný spoj celý rad podnetov. V diele sú sprítomnené najmä predlohy z okruhu experimentálno-dekonštruktívnej tendencie (básne štylizované ako scenáre a návody) a spomedzi kníh intelektuálnejšie ladenej poézie súkromia (vyjadrovanie osobných pocitov dištancovaným, vecným slovníkom). Cestou takéhoto výberovo-symbiotického konštruktívneho nadväzovania sa teraz vydáva dosť výrazná časť autorov, ktorí sa uchádzajú o uznanie. Pri istom vyostrení možno toľko konštruktívneho nadväzovania vnímať až ako ohlasovú lyriku a aj Nádaskay sa na prvý pohľad javí ako receptívny typ básnika. Medzi textami, ktorým vieme poľahky nájsť analógie v známejších knihách, sú pritom vydarené aj menej šikovné. Ako už zaznelo v iných recenziách, zrejme by tu naozaj pomohla selekcia, prípadne časový odklad.

Ale koniec týmto neslušným špekuláciám. Ako každá, aj debutová zbierka je najmä na čítanie. Nasleduje krátka správa z toho môjho čitateľského spojenia s Vynechaným spojom. Nádaskay inklinuje ku kratším útvarom so zreteľným významovým jadrom a s komunikatívnym potenciálom. Stroficko-veršové členenie básní je pomerne elementárne, ale aj variabilné. Využité sú rôzne gramatické osoby singuláru aj plurálu, takže sa striedajú priame sebavyjadrenia subjektu s textami, v ktorých sa pracuje s rôznu mierou odstupu. Trochu sa tu koketuje aj s hypostazovaným subjektom. Výpovede mávajú naratívny pôdorys, pre mnohé je kľúčová pointa, autor ich buduje ako básne-metafory. Pre ich významovo-výrazový účinok sú dôležité kontrasty, juxtapozície, paradoxy, klimax a antiklimax. Časté sú aktualizácie ustálených spojení, idiómov, sloganov alebo citátov z krásnej literatúry, v ktorých vzniká ďalší zmysel ich včlenením do nového kontextu alebo zámenou niektorej jednotky za novú: „predavači všetkých zemí spojte sa! / na rannú šichtu plnú zliav // otvárajú sa brány do siedmich kruhov / obchodného reťazca“ (s. 71). Tieto prepisy sa dajú čítať ako skeptické až deziluzívne, ironické až sarkastické komentáre k tomu, čo je normované, rešpektované. Na škále výrazových modalít sa potom sebairónia spolu s iróniou nachádzajú zhruba na polceste od chladného referovania k afektovanej apelatívnosti. Pokiaľ ide o lexiku, jazyk zbierky je prienikom niekoľkých komunikačných registrov, vrstiev: reč každodenného použitia – vecný prejav postavený na neutrálnych aj odborných výrazoch – jednotky z oblasti umenia – slovník médií.

Zbierka je vystavaná žánrovo-tematicky. Prvá časť nazvaná Urban sa sústreďuje na pozorovanie a komentovanie mestského života, druhá časť s názvom Biopsie analyzuje život indivídua v sociálnych (rodina), ba aj vyložene ekonomických (neoliberalizmus) a globálnych (tzv. rozvinutý svet a tie „ostatné“) väzbách, tretiu označenú Prísľub konca tvoria básne s rekapitulačno-anticipačným zameraním, či už sa týkajú osobného života (dozrievanie s existenciálnym podtextom) alebo spoločensko-civilizačného pohybu (destinácia: apokalypsa). Básne spája jedno presvedčenie: jednotlivý človek žije v nehostinnom svete, ktorý vyprodukovali ľudia ako spoločenské tvory a nositelia civilizácie cez najrôznejšie dômyselné inštitúcie. Individuálnych odpovedí na tento paradox a jeho mnohé systémové protirečenia niet, v dehumanizujúcej mašinérii ostávajú sily akurát tak na momentálne odreagovanie (telom i slovom). Ako vážny problém je diagnostikované prekrývanie emocionálnych, sociálnych a iných deficitov generálnym apatickým konzumentstvom. Pozoruhodné sú v tejto súvislosti obrazy mesta ako jedla: „svetlá: studené cestoviny / prerušované líniami štipľavej tmy“ (s. 30).

Dobre, to boli zatiaľ také recenzentsko-učiteľské abstrakcie. Pozrime sa výberovo na niečo aj podrobnejšie. Napríklad to mesto: predstavuje bezprostredný životný priestor subjektu, kde býva, pracuje, oddychuje, používa uličnú a dopravnú sieť atď. Striedajú sa opisy konkrétnych lokalít (b. Kolobeh) s klasickými toposmi urbánnej lyriky (dopravné prostriedky) a typickými či typizovanými priestormi (supermarkety). Už táto škála naznačuje, že mesto tu znamená aj stelesnenie spoločensko-civilizačných tenzií. Najmarkantnejšie sú dva koncepty: mesto ako neu-nepochopiteľná entita (vlastne bludisko) a mesto ako životu nepriaznivá pustatina (analógia väzenia). Predobrazom toho prvého sú svetlá mesta videné z odstupu, zhmotnením či „zhmatnením“ druhého zasa betón. Obe zložky sa dopĺňajú a výsledkom je mesto ako emblém iracionálnych dôsledkov racionalizmu, mesto stvárňujúce svet, ktorý človek v snahe zabývať sa v ňom zmenil na neobývateľné miesto: „keď zhasne slnko / vidíš synapsie / asfaltového a betónového mozgu / vzruchy / plné – zbytočných – informácií“ (s. 20). Keďže ide o prevrátenie vzťahu subjekt – objekt, strojca – dielo, vyjadruje sa tak hlboké znepokojenie nad zásadným narušením vecí. Existovať v takomto svete znamená nemať vlastný život pod kontrolou, žiť v neslobode, bez presahu i bez perspektívy.

Zrejmé je to aj z Nádaskayovho obrazného aparátu. Jeho podstatnú časť tvoria obrazy založené na zvecnení, všeobecne na „odživotnení“ živého (na jeho krehnutí či vyparovaní) a zvlášť na reifikácii ľudského. S nimi príbuzné sú obrazy odvodzované od zámerne nízkej, „špinavej“ paradigmy odpadu (výlučky, splodiny a podobne). Značia bezperspektívne spotrebúvanie individuálneho života a slúžia ako apelatívne kontrapunkty k princípom spotrebnej civilizácie. Patria sem vlastne aj motívy sociálneho vylúčenia. Zvlášť frekventované sú v zbierke motívy poklesu, úpadku, pádu, rozkladu, skazy, smrti a podobne. S obľubou sú nasadzované ako pointy a, vari až pričasto, sú explicitné, no nájdu sa aj pôsobivo inscenované cez náznak (b. Zimná idyla). Alebo medzi nimi vzniká napätie. V podtexte niektorých obrazov anorganizácie organického cítiť aj predstavu či nádej, že práve tak možno zorganizovať dezorganizované a že práve tak sa všetko na dobré obráti. Ale kontrujú im konštatovania s prevráteným vzťahom vypovedaného a podtextu. Spásy niet: „koniec je skrátka / len bujnenie nového života“ (s. 78). Celkovo je teda pre Nádaskayov obraz človeka a sveta príznačný vektor fatálneho spádu. Týka sa prítomnosti a v podobe existenciálnych úvah a apokalyptických anticipácií z poslednej časti aj budúcnosti.

Pravdupovediac, práve naposledy zmienený okruh textov mi prišiel najmenej esteticky presvedčivý – náleží skôr k publicistike. Ale knihu asi bolo treba nejako efektne uzavrieť. Myslím, že lyricky plnohodnotnejšie by bolo na báze každodennosti sa ešte viac neafektovane povŕtať v individuálne neriešiteľných protirečeniach, teda zotrvať v najpálčivejšom – či v prípade Vynechaného spoja skôr najstudenšom – vnútri problému.

Pri súčasnej sociálne a civilizačne znepokojenej lyrike, ku ktorej sa priraďuje aj Nádaskayova kniha, sa niekedy nedá ubrániť aj historickým analógiám s civilno-civilizačnou poéziou 70. a 80. rokov. (Výrečná je napríklad figúra bezohľadného developera, do ktorého sa od istého času básnici triafajú s rovnakou gurážou ako kedysi ich predchodcovia do zbrojoviek.) Vynechaný spoj, v ktorom je kadečo blízke Hevierovmu Elektrónkovému klaunovi (1983) – hoci Nádaskayov námetovo-výrazový register je predsa len monotónnejší, skoro názorne ukazuje početné nástrahy poézie rezonujúcej každodennosťou. Ale aj daktoré jej cnosti, napríklad schopnosť položiť otázku, čo je vôbec považované za hodné básnického prieskumu. Napríklad ústrojenstvo človeka uzrozumeného s neživotom.