Recenzia
07.03.2012

Expedície 1973 – 1982 - Július Satinský - Saťkove expedície

Saťkove expedície

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart a Edition Ryba 2011

Pod názvom Expedície 1973 – 1982 vyšla knižka zápiskov z ciest, či skôr itinerárov známeho humoristu Jula Satinského. Možno nie každý vedel, že Julo síce nie je cestovateľ – v zahraničí trávil pobyt predovšetkým po hoteloch –, ale zato je vášnivý chodec, turista. Chválil sa, že prešiel všetky slovenské doliny. A ak v knihe zdôrazňuje, aká dôležitá je starostlivosť o nohy, mal pravdu. Ku koncu života prichádzal predovšetkým o ne; a niesol to veľmi ťažko. Ocitnúť sa s Julom na lesnom chodníčku bol zážitok: historka za historkou, po každej sa však bolo treba spýtať – tlstý (tak sme ho v mladosti nazývali), koľko percent? Žiadali sme ho, aby množstvo pravdy v historke objektivizoval. Hneď na začiatku treba upozorniť, že Expedície... sú naozaj len itineráre, technické záznamy, hoci autor Julovho rangu nemohol urobiť technický záznam a neposvätiť ho pritom štipľavým alebo radostne objavným komentárom, ktorý všedný zážitok premieňa na sviatočný a robí knižku príťažlivou. Je to zároveň dokument pre tých, čo Jula dobre poznali: kompletizuje obraz o ňom, hoci pre nezainteresovaného alebo neinformovaného čitateľa má o čosi menej výpovednej hodnoty. Nie sú tu čarokrásne rozprávky a fabulácie, len cesta, stručné údaje o ľuďoch postretnutých na púti, portrétiky načrtnuté dvoma ťahmi pomyselnou ceruzkou; práve z týchto glos možno odvodiť autorov zmysel pre stručnú, ale prenikavo výstižnú charakteristiku človeka, ktorá nadobúda ostrosť karikatúry, ba možno hutnosť spoločenského komentára.

Viem si predstaviť, aké úžasné témy a z akých rôznych pohľadov musela preberať trojica Satinský-Janovic-Bednár. Hotové lesné sympózium. V Expedíciách... však nebol tak celkom úprimný ani k sebe, akoby sa bál celkom odviazať, akoby sa obával, že mu do zápisníkov bude ktosi nazerať. Možno cudzí, možno necudzí. Ako mi vlastnoústne potvrdil Vlado Bednár, expedície neboli ani bez sladkého erotického mámenia... Veru tak, vyskytli sa aj baby. V knihe len mávajú z vlaku alebo z okien rekreačného zariadenia. Darmo, ani v denníkoch či itinerároch Julo o sebe nepovedal všetko. Možno to vlastne ani nepotreboval, sám seba mal zmapovaného a itinerár potreboval len ako dátovú kostru pre budúce spomienky.

Knihu teda treba pokladať za dokument, ktorý má síce pochopiteľné obmedzenia, vyplývajúce z jeho poslania, ale aj nespochybniteľný šarm; navyše sprítomňuje aj nepoznané vlastnosti človeka, ktorého sme mali radi a ktorý bol súčasťou aj našich životov.

To, čo graficky urobil z knižky trnavský Pergamen, je čosi úžasné, malý slovenský zázrak. Je to naozajstný edičný čin.

P. S. Dúfam, že Lucka Satinská (zostavovateľka) nepátra v otcovej pozostalosti ďalej. Autor má strach, pretože v jednom z Julových expedičných denníkov zo skorších čias sa nachádza aj zmienka o ňom. Radšej nech zostane utajená.