Vyhľadávanie
„Dúhová koalícia“
James McBride
Farba vody
Bratislava, Porta libri 2004
Navonok uvoľnene a reportážne napísaná kniha amerického spisovateľa, hudobného skladateľa a saxofonistu Jamesa McBridea prekvapujúco nesie v sebe hlboký vnútorný boj a komplikované vyrovnávanie sa so sociálnymi témami. O to viac, že je autobiografickým záznamom, liečbou vlastnej otvorenej rany a pokusom (vydareným) nielen zaspomínať si, ale aj autenticky vstúpiť do mínového poľa minulosti. S tou je nevyhnutné vyrovnať sa spoločensky i osobne. Čitateľa poteší, že do tohto procesu je mu dovolené vstúpiť tak angažovane, ako aj hľadajúco a otvorene. „Niekedy si myslíme, že ak by sme sa mohli vrátiť v čase, boli by sme šťastní. Ale každý, kto sa usiluje znovu vstúpiť do minulosti, bude určite sklamaný. ... Môže kráčať po známych uliciach a uličkách, ale zostáva cudzincom v cudzej krajine.“
Dvaja rozprávači, matka a jej syn, sú zároveň ustrednými postavami deja. Dynamickosť v striedaní výpovedí umožňuje vzrušujúce cestovanie medzi rozličnými svetmi, ktoré sa predsa spájajú na pôde vzácneho vzťahu. Ten stojí nad farbou pokožky, náboženským presvedčením, formalitou ľudského spolunažívania i nad vyhranenosťou životného štýlu. Jednoducho povedané, čítate príbeh ženy z prisťahovaleckej rodiny, dcéry ortodoxného židovského rabína, ktorá sa vydá za muža čiernej pleti, neskôr kazateľa. Spolu s ním sa stane spoluzakladateľkou kresťanského spoločenstva, ako jediná „biela“ medzi „čiernymi“. Rodina s dvanástimi deťmi, kde každé odtieňom farby svojho tela vyjadruje odlišnosť, tu tvorí silnú /matkinými slovami/ „dúhovú koalíciu“.
Autor nez/a/ostáva pri kurióznosti. Medzi riadkami pripomína citeľnú bolesť zo straty rodiny, straty tradície ako vlastnej súčasti postáv, z neuskutočniteľnosti toho, čo chcelo byť povedané a úmorného hľadania svojho miesta vo svete. Rozprávanie syna pôsobí na súčasníka predsa len akosi aktuálnejšie ako matkino. Reflektuje svoju pozíciu „čierneho“ dieťaťa „bielej“ ženy, jedinej v okolitom svete. Rozporuplné pocity hanby a zároveň obdivu, skúsenosť chlapca so smrťou otca, chudoba, tápanie medzi autoritami a následná vzbura proti nim. „Veril som, že mojím skutočným „ja“ bol chlapec, ktorý býva v zrkadle.“
V próze Farba vody sa stretávame s citlivou problematikou rasovej identity na pozadí silnej konfrontácie náboženských presvedčení, ktorá v konkrétnych situáciách produkuje viac bezhraničnú bariéru ako to, čo je jej pravým cieľom. O to väčší obdiv si zasluhuje jednotlivec, ktorý napriek svojmu vyčleneniu neustrnie pri slovách, ale prezentuje sa životom. Kniha ponúka dialóg, priateľský stisk ruky a úprimnú spoveď, položenie otázky významu vnútorného postoja a prijatia seba, ako aj odpoveď na ňu.
Alexandra Halatová
