Vyhľadávanie
Ján Čomaj
Fenomén Zamarovský
Bratislava, Perfekt 2006. Ilustrácie Ľuboslav Paľo
Kým vydavateľstvo Perfekt po štyroch rokoch zavŕšilo svoj vskutku famózny edičný čin a vydalo trinásty zväzok zobraných spisov Vojtecha Zamarovského, toto meno patrilo predovšetkým generácii starších. Celá generácia dychtivo čítala ním podpísané podmanivé knihy o zázrakoch minulosti a bezpochyby aj ich autora pokladala za zázrak. Aj toto totiž patrí k „fenoménu Zamarovský“: Vojtech Zamarovský bol spisovateľom vyvoleným najmä zdola, mal vášnivých obdivovateľov medzi laikmi i odborníkmi, ale všetky tieto preferencie nestačili, aby sa stal aj favoritom „štátnej kultúry“. Dnes, keď má nová generácia k dispozícii naozaj perfektné vydanie diela, ktoré oslnilo zahraničie, dokonca do takej miery, že jedna z majstrových kníh sa stala učebnicou na gréckych školách, by bolo márnotratnosťou pokladať tým účty so Zamarovským za vybavené a nepokračovať v ďalších reedíciách. Fenomén Zamarovský si naozaj zaslúži nekampaňovitú pozornosť všetkých, teda i štátu, nie preto, že jeho nositeľ už pár mesiacov nežije, ale prosto preto, že je fenomén.
Monografia Jána Čomaja má aspoň taký pekný názov ako mali knihy slovenského veľmajstra literatúry faktu prežívajúceho veľkú časť svojho životného príbehu v Prahe (napr. Grécky zázrak, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Ich veličenstvá pyramídy, Dejiny písané Rímom, Objavenie Tróje, Za siedmimi divmi sveta, Za tajomstvami Chetitov). Jednoduchosť a výrečnosť, výzva, obdiv i pokora. Ale nielen pekné názvy kníh majú Čomaj a Zamarovský spoločné. Oboch spája najmä úcta k faktom a literárne nadanie: Zamarovský operoval v časovej slučke tisícročí a na priestore cudzích kontinentov, parketou reportéra Čomaja je nedávna domáca minulosť a najmä prítomnosť, ale obaja – každý výsostne po svojom – vedia svojím talentom vdýchnuť faktom dušu a urobiť ich príťažlivými, ak nie charizmatickými. Obaja si vedeli nájsť tému a jej výskumníckym ohmatávaním sa dostať k ťažisku i dlhodobej aktuálnosti. Preto nie je až také čudné, že Zamarovského písanie, zázrak jeho stvoriteľského záberu do slovenskej literatúry faktu, boli pre mladšieho Čomaja výzvou. Vôbec nie na úctivú piruetu pred zaslúžilým a celosvetovo uznávaným, starším a chorým spisovateľským knihomoľom, ale na prienik k nervom jeho tvorivej energie, k impulzom jeho sviežej metódy i k inšpiráciám jeho húževnatej osobnosti. Musel sa pritom vyhnúť odborníckemu morfondírovaniu nad jeho dielom i nezáživnému referovaniu o relatívne jednoduchom a nedobrodružnom živote objektu svojho rozprávania. A potom záľaha faktov („vedecké v umeleckom, umelecké vo vedeckom“), ktoré Zamarovský vo svojich knihách zhromaždil: k tej predsa nemožno pristúpiť bez istej autorskej skepsy, bez širšieho poznania názorov ozajstných fachmanov zo zahraničia i z domova a ich konfrontácie. Keď otvoríte Čomajovu knihu a začnete čítať, priam stŕpate, že autor ide na vec doslova od Adama: genealógia rodu Zamarovských. Lenže už po pár riadkoch zistíte, že rodové náležitosti nie sú pre autora barličkou či príležitosťou na predvádzanie svojich vedomostných kvalít. Zamarovskovská faktografia je len prvým krokom ku skúmaniu celostného fenoménu Zamarovský. Takisto životopis a jeho dáta (kominárske začiatky, rodina, štúdium jazykov, trenčianske gymnázium, pražské štúdia, prax na povereníctve, v bankách, vo vydavateľstve, vstup do a vylúčenie z KSČ, vyhadzov z postu vysokoškolského učiteľa, vynútené prekladateľstvo, cestovanie) sú len východiskom ku komplexnejšiemu pohľadu na tvorbu v konkrétnych dielach úctyhodnej osobnosti. Všetko toto mohol zvládnuť len autor, ktorý má trvalejší záujem nielen o personálny objekt svojej literárnej práce, ale aj o objekty jeho objektov, a ktorý má k nim osobitý vzťah. A vyznávač faktov Ján Čomaj očividne obdivne vyznávajúci i vyznávača faktov Vojtecha Zamarovského zvládol tieto úskalia s bravúrou talentovaného profesionála. Z rešpektu a úcty mu nevysýcha pero, ale naopak, jednoduchá pracovitosť, skromnosť a zaťatosť majstra Zamarovského akoby dávala krídla Čomajovej štylistike i stratégii narábania s faktami: Čomajov text je ľahký, pružný a priezračný a pritom nikoho nenecháva na pochybách, že je aj múdry, vtipný a náležite vzdelaný.
Knihu dopĺňajú ukážky z trinástich dielov perfektáckych zobraných spisov a v doslove vydavateľ Eduard Drobný pripomína, „čo sa nezmestilo do tejto knihy“ a čo by sa malo o Zamarovskom vedieť.
Alexander Halvoník
