Vyhľadávanie
Filmové oko
Peter Krištúfek: Hviezda vystrihnutého záberu
Bratislava, K. K. Bagala – L. C.- A. Publishers Group 2005
Filmár, scenárista a hudobník Peter Krištúfek (1973) je autorom dvoch poviedkových knižiek. Obe sú poznačené filmárskym remeslom a azda preto je ich charakteristickou črtou vizualita. V druhej knižke však vizualita dostáva hlbšie rozmery, keď autor zapája do hry hlbinnejšie „skutočnosti“, ktoré prózam dodávajú tajomný, ba až mystický ráz. Jeho poviedky sa tak dostali cez bariéru referenčného textu a celkom jednoznačne dali najavo, že im ide o zložitejšie veci, než sú štúdie povrchu, ktoré, nech by boli akokoľvek noblesné či presné, ostanú vždy predovšetkým štúdiami, ako to už dosť dávno potvrdili viacerí filmárski autori (napr. Robbe-Grillet).
Ak však niečo zásadne chýba najnovšej Krištúfkovej knihe Hviezda vystrihnutého záberu, tak je to sebavedomý príbeh so sebavedomým myšlienkovým nábojom. Románik poskladaný z kvázipoviedkových sekvencií o retardovanej dievčine, ktorá stratila rodičov a v samote v dome so zvláštnym osadenstvom sa zaoberá zvláštnymi vecami, ho v zásade možno aj má, ale je taký zanesený onou hrou na vizualitu, taký spomalený a retardovaný a pri všetkom úsilí o presnosť tak nepresne vykontúrovaný, že pripomína, a s ním aj celá kniha, rébus, cez ktorý sa čitateľ musí pracne prehrýzať, aby napokon zistil, že aj tak o nič nejde. V každom prípade je tu riziko, že čitateľ sa unudí skôr, než vystrihnutý fotozáber zo skutočnosti jedného strateného námestia, ktorý spolu s hrdinkou s romantickým menom Amsterdam autor analyzuje, dotvára, interpretuje, prekrúca a rôzne nasvecuje. Kvôli nemu vytvorí bizarné postavy vrátane Big Brothera menom MUŽ V OKNE občas dialogizujúce umelým a dosť bizarným jazykom, navyše rozdelenými textovými výsekmi s bizarnými cudzokrajnými názvami, nadobudne takú potencialitu, akú mu zrejme chcel dať autor. Lebo je fakt, že v príbehu, ktorý sa tu evidentne črtá, bez záruky strelenom, ťažkom a magickom, možno aj symbolizujúcom svet konzumu a v ňom čosi zlovestne visiace vo vzduchu, krutom a nemilosrdnom, ale vo vnútri prinajmenej empatickom, sa nachádza všeličo, ale všeličo z neho vyfučí, zneguje sa iróniou alebo padne za obeť postmodernistickému fundamentalizmu. Takže zábery, zábery a zábery. Irónia, sarkazmy, paródie a zadržiavaná citovosť. Krimidráma, sado-maso, tiene mafií, odrobinky z rozpadnutého sveta, a do toho fantazmatické čáry-máry všakovakého druhu. Takže filmové videnie ako stavebný princíp.
Lenže próza už zas začína byť kompozíciou a tvarom, v ktorom to najdôležitejšie treba povedať jasne a nahlas, a nie naopak – relativizovať a robiť jasné veci záhadnými len preto, že ich nevieme racionálne pomenovať. Krištúfkova próza zostáva takto len scenárom. Do prózy jej chýba celistvosť, ktorú by mu možno vdýchla kamera a nepaberkujúca integrálna režisérska osobnosť. V próze však obe tieto životodarné zložky musí zvládnuť autor. Je nezastupiteľný a píše preto, že vie a má myšlienku, a nielenže ho nenahradí nijaký čitateľ, ale ani mu nik nepomôže, lebo čaká pomoc od pána autora, aj keď sú kamaráti.
Alexander Halvoník
