Recenzia
Peter Mráz
23.09.2009

Filozofická terapia literárnej vedy - Nora Krausová - Terapia literárnej vedy

Terapia literárnej vedy

Terapia literárnej vedy

Nora Krausová: Filozofická terapia literárnej vedy, Bratislava, Literárne informačné centrum 2009

  Patrí medzi pamätníkov konštituujúcej sa Slovenskej akadémie vied a umení. Stála pri zrode generácie literárnych vedcov, z ktorých mnohí formovali súčasné myslenie o literatúre. Nora Krausová (13. 6. 1920 – 22. 8. 2009). Knižný zväzok Filozofická terapia literárnej vedy zostavila z jej časopisecky publikovaných prác (1991 – 2006) Anna Šikulová. Ich opätovné zverejnenie by sa mohlo stať výzvou k zamysleniu sa nad vývinom literárnej vedy v ostatných desaťročiach. A to aj napriek tomu, že pod príťažlivým názvom vychádza kniha, ktorej značná časť (tretina) už bola uverejnená v Poetike v časoch za a proti (LIC 1999). Čitatelia časopisu Slovenská literatúra si na jej kritickú recenziu isto spomenú. Je preto na škodu, že editorka Filozofickej terapie literárnej vedy mohla pre zdravotný stav Nory Krausovej siahnuť len po mierne upravených verziách inkriminovaných štúdií. Ich zaradenie do aktuálne vydávaného súboru preto pokladáme väčšmi za poctu už teraz nedávno zosnulej autorke, ako za pokus viesť diskusiu s odbornou verejnosťou.

  Nemýľme sa ale, že opätovne pretláčané štúdie Nory Krausovej o semiotike divadla, semiotike mýtu či jej kritické poznámky na margo dekonštrukcie sú zlé. Ich svojho času polemické prijatie ich hodnotu znásobuje. Krausovej snahou totiž od nepamäti bolo nabúravať stojaté vody literárnoteoretického uvažovania na Slovensku, rozširovať jeho zorné pole o západoeurópsky náhľad na problematiku znakovosti textu a viesť diskusiu medzi tradíciami štrukturalistického prístupu k textu a jeho postmoderným nazeraním.

  Čitateľ Filozofickej terapie literárnej vedy bude ohromený šírkou poznatkov. Nora Krausová ich nepredkladá stroho, má schopnosť prostredníctvom spomínania na vysokoškolské štúdiá nahliadnuť pozitíva i negatíva literárnovedného štrukturalizmu. Cez jej odborné pôsobenie v SAV zas spoznávame vzťahy a súvislosti v tejto inštitúcii, takisto procesy, ktoré komplikovali etablovanie výdobytkov západoeurópskeho literárnovedného diskurzu. Kniha obsahuje aj časť o postavení spisovateľa v spoločnosti. V osobe Valentína Beniaka, autorkinho otca, tej minulej, v postavách Güntera Grassa a Milana Kunderu tej aktuálnej. Azda sú to práve pokusy o záseky do živého nervu slovenskej, resp. stredoeurópskej kultúry, ktoré najvýraznejšie pohnú mysľou čitateľa. Lebo literárnoteoretické poznatky sú tu najmä preto, aby boli v polemike postupne nahrádzané. Poznatky o etike a slušnosti by ale nahradenými nemali byť nikdy.

  Krausovej Filozofická terapia literárnej vedy pre niekoho ostane príťažlivou len ako suma spomienkových textov. Tie, ktoré majú ambíciu kriticky diskutovať s dodnes aktuálnym literárnoteoretickým poznaním druhej polovice 20. storočia, preskočí. Demaskovanie miery nadväznosti medzi kostnickou školou recepčnej estetiky a teorémami českých štrukturalistov Jana Mukařovského a Felixa Vodičku, naopak, privedú mnohých zo zainteresovaných k povzdychu nad stratou náskoku, ktorý česko-slovenský literárnovedný štrukturalizmus pred svetom mal. Čítanie Krausovej knihy môže mnohých adeptov literárnej vedy na Slovensku doviesť dokonca až k skepse. Našťastie, ono príznačné slovenské oneskorovanie za svetom, ako sa eufemisticky nazýva zaostávanie za aktuálnymi vývinovými pohybmi vo výskume slovesného umenia, nie je, aj vďaka Krausovej výskumom (najmä v oblasti naratívu, kategórie rozprávača a sonetu) také výrazné. Krausovej snaha o polemiku s Umbertom Ecom či polemická diskusia s tvorbou Jacquesa Derridu preto rozhodne stoja za opätovné prečítanie.

Peter Mráz