Fortinbrasov žalospev - Zbigniew Herbert

Zbigniew Herbert

Fortinbrasov žalospev

Bratislava, Kalligram 2009

Preklad Marián Milčák a Peter Milčák

Rozsiahle dielo i biografiu jedného z najvýznamnejších poľských básnikov Zbigniewa Herberta (1924 – 1998), zároveň dramatika a esejistu, zásadne poznačili tragické peripetie národa a kontinentu v 20. storočí. Pokým vonku sa mu dostalo pôct, doma sa v istých obdobiach pretĺkal v rozličných zamestnaniach, ako jeden z nemnohých nikdy neuzavrel kompromis s mocou. Zároveň požíval privilégium cestovať. Inšpirácia antickými mýtmi, stretnutiami s holandským maliarstvom, talianskou architektúrou, anglickými parkmi sa odrazila vo veršoch, kde sa morálna prázdnota a stratenosť dnešného človeka stavia proti etickému kódexu hrdinov stredomorskej kultúry. Od čitateľa sa zas očakávajú  solídne znalosti antickej histórie a mytológie.

Rozsiahly prierez dielom, deviatimi zbierkami mapuje básnikov vývin v rozpätí vyše štyroch desaťročí. Voľný verš nezviedol skúsených prekladateľov k nehatenému plytvaniu slovom. I v básňach v  próze rešpektujú koncízny jazyk originálu, keď strohý a  presný v  pomenovaní hovorí o veciach, ktoré sa čitateľa bytostne dotýkajú. Herbert nedôveruje metafore, tento vyznávač tautológie nazýva veci pravým menom: vták je uňho ešte vták, nôž smie byť nôž a smrť ostane smrťou (Pán Cogito a fantázia). Akoby jediné, čo môžeme bez zvyšku pochopiť, sme boli my sami.

K otvorenému rozkolu s totalitným štátom došlo, keď sa Herbert, autorita umelecká i mravná, práve v čase výnimočného stavu roku 1983 vrátil do Poľska. Pán Cogito, jeho alter ego zo slávneho cyklu (1974) i neskorších básní, sa stal kultovou figúrou: človek zo sivej masy, ktorý číta noviny a navštevuje špinavé predmestia, kritický a múdry, pritom nekompromisný melancholik zmietaný  pochybnosťami. Nebúri sa a nekonšpiruje, nezúčastňuje sa na demonštráciách, zato z odstupu reflektuje oficiálnu rétoriku: „...rozvážni hovoria/ že sa dá žiť spolu/ s netvorom// treba sa len vyhnúť/ prudkým pohybom/ prudkej reči// v prípade ohrozenia/ vziať na seba podobu/ kameňa alebo listu“ (Netvor pána Cogita).

Jeho stvoriteľ publikoval v tom čase v podzemí. Ako symbol opozície sa stal Herbert „strážcom základných hodnôt“ (A. Michnik), ale kriticky sa vyjadroval i k vývinu po r. 1989. Napokon sa v zbierke 89 básní (1998) dva mesiace pred smrťou rozlúčil s týmto svetom i s Poľskom, krajinou, ktorú po vojne degradovali víťazné mocnosti na smetisko dejín.

Irónia, v Herbertovom chápaní forma solidarity, umožňuje človeku oslobodiť sa od banality, pomáha chápať svet a žiť dôstojne. Predmetom jej demaskovania je zdanie, ktoré predstiera, že je podstatou a samo by chcelo byť pravdou, kŕčovité držanie sa falošných pojmov. Ostáva však nádej, že aspoň v zriedkavých okamihoch prekročíme hranice svojej kože a dospejeme k spolupatričnosti s druhými. Pretože ku skutočnosti niet alternatívy.

Ľudovít Petraško