Vyhľadávanie
Slovenský spisovateľ 2013
„Ráno som z toho krásneho sna a motívu mala v hlave... len taký dojem...“ píše Mária Hollósyová v jednom z listov, ktoré sú kompozičnou súčasťou najnovšej knihy Milana Zelinku. Autor touto prózou nadviazal v niektorých postupoch na svoju predchádzajúcu s názvom Pristaš. Aj v tejto knihe sa text člení na dve časti (Tieň, Žena menom Mária), aj tu autor použil nárečie (západoslovenské) a próza predstavuje monologický spôsob rozprávania, resp. písania, bez dialogicky aktívneho príjemcu.
V prvej časti ide o rozprávanie protagonistu, o spoveď umierajúceho, a v druhej časti o listy datované rokmi 1880 – 1928, ktoré píše ústredná postava Mária Hollósyová svojej kamarátke Etelke. Na ploche celej prózy je priamy rozprávač: Ján Kolesár pri spovedi, Mária Hollósyová v listoch. Zelinka si zvolil také kompozičné postupy a žánre (rozprávanie, listy), aby obsiahli historické a geografické reálie, historiografiu, národopis, aj históriu remesiel, ľudové tradície a texty niekoľkých piesní. Je zjavné, že Zelinka si musel naštudovať množstvo materiálu, čo premietol do spomienok dvoch hlavných postáv zahŕňajúcich polovicu 19. storočia až po rok 1945. Autor zužitkoval naštudované reálie o výšivkárstve aj z lexikálneho hľadiska, čo je obdivuhodné: vystrihované gátre, tylangrová robota, kór, vapér...
Prózu možno označiť do istej miery zahistorický román s vysokou vzdelávacou a poznávacou funkciou, s množstvom autentických postáv, ktoré dotvárajú kolorit doby. Aj Mária Hollósyová (1858 – 1945) je konkrétna, reálna postava, spojená s regiónom niektorých západoslovenských dedín, najmä Cífera, ako úspešná umelecká výšivkárka, ktorá svojimi realizovanými návrhmi ovplyvnila európsku módu. Táto pozitívna postava tvorí protiklad k hlavnej postave prvej časti knihy (Ján Kolesár), ktorá je nositeľom zla. Zelinkovi sa podarilo znamenite vykresliť psychológiu tohto, svojím spôsobom nešťastného človeka. Dobro, pozitívny životný postoj (Hollósyová), ktorý prináša úspech len pomaly, je v opozícii k nevysvetliteľnému zlu, prinášajúcemu rýchly neúspech (Kolesár). Tieto dve postavy sa nezávisle dopĺňajú a takmer identicky interpretujú mnohé udalosti zo svojich životov; tak sa niektoré motívy a príbehy z prvej časti objavujú i v časti druhej, čo je kompozične zaujímavé.
Zelinka dokázal prípadný sentiment eliminovať svojím typickým humorom a aj zlo má na svojom pozadí vtipnosť. Pri prvoplánovom čítaní môže vzniknúť dojem, že ide „len“ o historický román so zaujímavým a napínavým dejom. Za ním sa však skrýva to druhoplánové, čo robí z tejto knihy nielen dokument, ale i psychologickú štúdiu. Za zmienku stojí aj obálka knihy, na ktorej sú fotografie z katalógu k výstave o Márii Hollósyovej, na prednej strane ide o fotografiu sakrálnej výšivky.
