Freska v dome - Veronika Šikulová

Literárne informačné centrum 2014


„...knižka je naozaj freskou, teda celkom zloženým z drobných, pestrých častí...“

 

V  úvodnej poznámke autorka spresnila žánrový charakter knižky takto: „Freska v dome sú eseje, črty, rozhovory, poviedky či spoviedky o literatúre, výtvarnom umení či hudbe, o  konkrétnych ľuďoch, ktorí dnes patria alebo svojho času patrili aj do môjho života, a  nielen tým, čo vytvorili.“ Prečo freska? Autorka si  spomína, že ako dieťa sa chodila dívať do domu maliara Ľ. Kellenbergera na fres ku, namaľovanú na „plafóne“. Čo bolo na nej, nespomína, ale jej knižka je naozaj freskou, teda celkom zloženým z  drobných, pestrých častí rozličného zafarbenia. Napokon, je to evidentné už z citovanej žánrovej charakteristiky. Spomína na skupinu umelcov, literátov, výtvarníkov, hudobných skladateľov, ktorých poznala od detstva v dome, kde vyrastala, pretože to boli priatelia jej otca Vincenta Šikulu. Ten okruh si  rozšírila, keď študovala v  Bratislave a  zatúlala sa do nejakej kaviarne, väčšinou to bolo U  Michala, kde sa schádzali najmä literáti. Ako novinárka s viacerými robila potom rozhovory.

O kom teda hovorí a na koho si spomína? Je ich naozaj dosť: Rudo Sloboda, Milan Rúfus, Ján Johanides, Ilja Zeljenka, Jozef Ilečko, Ivan Kadlečík, Dušan Dušek, Oleg Pastier, Štefan Strážay, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Jozef Mihalkovič, Viera Kraicová, Ľubomír Kellenberger (otec aj  syn), Ľubo Dobrovoda, Tina Čorná a ďalší, ktorí sa mihnú v jej texte. Nejde teda o  portréty videné zvonku, vo všetkých je prítomná a všetky sa odvíjajú od jej vlastných zážitkov. Výsledkom sú živé obrazy a výjavy, každý charakter má svoj príbeh zachytený cez konkrétnu situáciu; nechýbajú ani humorné, ale nie plytké. Základom tvorivého aktu je pamäť a rozprávačská verva. Tieto dva predpoklady sú súčasťou jej poetiky vo všetkých dielach. Spontánnosť štýlu zaručuje bezprostrednosť zobrazovaného. Vzťah malého dievčaťa k  tvorcom určuje obdiv, ktorý sa neskôr mení na poznávanie, ale neobsahuje kritiku. Takže celkové naladenie je pozitívne, s  trochou nostalgie, že  to všetko je už minulosť, že  mnohí z tých, o ktorých je reč, už nežijú, zmizol aj bo hémsky životný štýl, v ktorom sa realizovali priateľstvá a  tvorivé diskusie, nastalo akési mŕtvo, v  ktorom postupne odišla aj mladosť.

Tvorivé prostredie ovplyvnilo Veroniku Šikulovú a ak k tomu pridáme gény zdedené po  otcovi, vyjde nám ako  logický dôsledok, že začala sama písať. Od mladosti sa pohybovala nielen medzi spisovateľmi, ale aj medzi knihami. Veľa čítala, mala svojich obľúbených svetových autorov. Takže Freska v  dome je aj  o  zrode jednej autorky. Ani neskôr sa  nevzdialila z  kultúrneho prostredia. Vyštudovala žurnalistiku, bola redaktorkou v  novinách, je pracovníčkou mestskej knižnice so starostlivosťou o detskú knihu. Ako autorka začínala poviedkami a postupne ich ukladala do jednotlivých kníh. Ukázalo sa, že je to jej autentický žáner. Pravda, medzitým vydala aj  román, čerstvo preložený do maďarčiny a  má vyjsť aj  v  češtine. Tieto dva žánre sa  u  nej nebijú. V  prvom sa  uplatňuje spomenutá spontánnosť a talent ako živel (sem-tam naklonený k  lyrizmu), v druhom oba tieto tvorivé príznaky reguluje kompozičný princíp. Ani v jednom prípade sa – tematicky – nevzdialila z rodinného prostredia a  z  rodného mesta. Skúsenosť z  oboch týchto prostredí jej zatiaľ stačí na  tvorivý zámer. Freska v dome je pokračovaním v tejto línii, len rodinní príslušníci sa  tu  zmiešali s  literátmi a  umelcami, v  niektorých prípadoch (otec Vinco Šikula, svokor Jozef Mihalkovič) sa  oba tieto prúdy zliali do jedného.

Autorkino rozprávanie spestrujú rozličné tvorivé zložky a prístupy: listy, novinové rozhovory, cudzie texty, poetické celky, dialógy. V  úvode zdôraznila, že  tu  ide o  „skutočných“ ľudí. Skutočné sú ich mená, ale to, ako  ich vníma, mení „skutočných“ ľudí na  literárne postavy. Fakt, že pôsobia presvedčivo, je vec jej talentu. To isté treba povedať o  ich „príbehoch“ (tam je autorkina licencia ešte väčšia) a správaní sa. Dá sa povedať, že nám vykreslila časť slovenskej literárnej a umeleckej obce v  určitom čase a  priestore a v kontexte s jej rodinnými príslušníkmi, ako tematický celok vierohodne. Aj nám je ľúto, že sa to všetko minulo, aj my sa tešíme, že sa jej podarilo všetko oživiť tak, že tomu veríme ako skutočnosti.