Frustrujúca, autentická

Carolina Setterwallová: Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať Preklad Katarína Uhríková Bratislava: Lindeni, 2019

Carolina Setterwallová sa pri písaní knihy Dú­fajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať inšpi­rovala vlastnou životnou skúsenosťou. Hlavná hrdinka, rovnako ako autorka, nachádza v jedno ráno svojho partnera mŕtveho v posteli. Kniha je rozdelená na dve časti, prvá nás sprevádza dvoma časovými rovinami – v jednej prežívame s hlavnou hrdinkou roky partnerstva s Akselom, počnúc vzájomným zoznámením, druhá časová rovina sa odvíja od chvíle, keď ho ráno nachádza mŕtveho v posteli. Tieto dva naratívy sa v prvej časti knihy viac-menej rovnomerne striedajú v podobe krátkych kapitol, pričom prvú líniu, tú, ktorá začínala Akselovou smrťou, uzatvára koniec roka a druhá dejová línia je rámcovo uza­tvorená nájdením Akselovho mŕtveho tela. Text je štylizovaný do podoby listu, ktorý Carolina píše nebohému partnerovi. Tento formát posky­tuje veľký priestor na sebareflexiu, spätné bilan­covanie vzťahu, na druhú stranu adresovanie listu mŕtvemu partnerovi môže mať až kvalitu spovede, v ktorej je potrebné svoje minulé činy ospravedlniť, hlavná hrdinka sa teda spočiatku refrénovito uchyľuje k sebaobviňovaniu – čím sa však dostávame k problematike hodnotenia z veľkej časti autobiografického diela. Je otázne, ktoré pasáže sú autentické a ktoré štylizované a či literárne slabšie nepôsobia práve tie auten­tické, ktoré však majú vysokú citovú hodnotu.

V texte sa dozvedáme veľa o minulosti hlav­nej hrdinky, mnohé jej minulé činy sú týmito terapeutickými vsuvkami ospravedlnené a do­stávajú vnútornú motiváciu, ktorá na prvý po­hľad možno trochu chýbala. Čitateľovi to však nemusí stačiť. Aj napriek tomu, že sa Carolina nachádza v ťažkej životnej situácii, napriek vlastnej osobnej histórii, napriek tomu, že pre­ukazuje veľkú mieru sebareflexie, nemusí byť sympatickou hlavnou postavou. Veľký otras, zlom, ktorý jej osobná tragédia spôsobila v ži­vote, spôsobuje mentálnu regresiu – stáva sa z nej osoba, ktorá je závislá od iných a svojmu okoliu nedokáže odpustiť, že ich životy boli katastrofou zasiahnuté v menšej miere. Smrť partnera ju odcudzila od tých, ktorých sa týka­la menej, keďže neboli schopní prežiť ju spolu s ňou, a odcudzila ju ľuďom, ktorých zasiahla porovnateľne hrozivo – Akselovým rodičom.

Hlavná hrdinka môže teda upadnúť do milos­ti alebo nemilosti len na základe toho, ako veľmi je čitateľ ochotný pripustiť, že, žiaľ, robí z ľudí neukojiteľných egoistov, ktorí nie sú pripravení dávať, kým sa zo svojej situácie nespamätajú.

Dôležitým aspektom diela je otázka viny ale­bo spoluviny za smrť Aksela a jej rozriešenie predstavuje pre hlavnú hrdinku míľnik vo vy­rovnávaní sa so žiaľom. Mohol stres spôsobený zakladaním si (nie úplne vytúženej a chcenej) rodiny zapríčiniť smrť milovanej osoby? Mohol Carolinin nátlakový spôsob lásky zabiť Aksela? Čitateľ rýchlo zaujme stanovisko na jednom z dvoch frontov – buď Carolinu odsúdi, pretože naozaj povážlivo hýbala životom človeka, ktorý nebol úplne rozhodnutý, či chce ísť smerom, ktorým je postrkovaný, alebo s protagonist­kou súcití. Je však na zváženie, či je z hľadiska vstrebania textu naozaj dôležité zastať v tomto smere nejaké stanovisko.

Pre hlavnú hrdinku aj pre čitateľa totiž zosta­ne dilema, či Carolina zabila svojho manžela, nerozriešená. Nie je teda úplne zaujímavé fixovať sa na hľadanie odpovede, omnoho príťažlivejšie je sledovať, akým spôsobom Carolina svoju (ne) vinu spracúva. Ako sa vyrovnáva s tým, že táto otázka zostane do konca jej života nerozrieše­nou, a ako postupne nachádza vnútorný pokoj.