Stále vzorný poškolák Hevier

Daniel Hevier:

Futbal s papučou

Bratislava, SPN – Mladé letá 2004

   „Dva a dva sú štyri / štyri a štyri osem / osem a osem šestnásť / opakujte to / vraví učiteľ...“ Tak sa začína báseň Stránka zo zošita od Jacqua Préverta. Všetko by bolo v poriadku, keby jedno z detí v triede nezbadalo, že po nebi letí lýrovec. Lýrovec v tej básni totiž zletí dolu a začne sa hrať s dieťaťom, a odrazu „šestnásť a šestnásť nie je nič / a najmä nie tridsaťdva“, a vtáča skryté v lavici spieva, všetky deti ho počúvajú, učiteľ sa hnevá, vtáčí spev však ďalej znie triedou „a steny triedy / ticho sa zosúvajú / opäť je piesok z okenných tabiel / voda z atramentu práve tak / z lavíc sú stromy / a z kriedy je strmé bralo / a z pera opäť vták“.

   Vonkoncom nie je náhoda, že pod lavicou, do ktorej Prévert ukryl lýrovca, si básnik Daniel Hevier odložil celý svet. Teda nie on, ale istý Miro Sovák-vyrušovák! A aby sa dospeláci hneď neurážali – nie celý svet, ale svet detí: „Sponku, gombík z texasiek, kúsok kriedy, gumu ...“ a predovšetkým „farebné papuče“, ktoré odtiaľ vôbec nevyzerajú, lebo náhodou vyzerajú veľmi spokojne. Ako dobre zaparkované autá, čakajúce na svoje nové objavenie. Alebo ako lopty, ktoré už vopred vedia, že tí najšikovnejší a najvýmyselnejší chalani budú s nimi cez prestávku driblovať, strieľať najelegantnejšie góly, stvárať najtechnickejšie kúsky. Vôbec taká trieda je ideálne miesto na množstvo objavov, pravda, ak píšuci objavitelia sú zároveň „výrobcami dúhy, leštičmi hviezd“ alebo ,,majiteľmi kolotočov“. V takom prípade nebýva trieda „len“ tajným parkoviskom papúč, neverejným futbalovým ihriskom, ale – ak je poobede prázdna – priam diaľkovým autobusom, ktorým sa každý správny poškolák ako posledný cestujúci môže vybrať na neznáme miesta so samými úžasnými vecami a zvláštnymi ľuďmi. Na neznáme miesta, na ktoré by sa nikdy nebol dostal, keby neveril, že sa ta dostane. Keby sa nespoľahol na vlastnú fantáziu, ktorá je s ním všade: v škole i v škole po škole, doma i doma po škole. Kto má fantáziu, vie či aspoň tuší, kam „vytiekli moria zo zemepisnej mapy“, kam odletela „vypchatá sova z prírodopisného kabinetu“ a prečo vôbec „dostala krídla“. Ide totiž o mimoriadne dôležité maličkosti, hoci sa to na prvý pohľad a druhé počutie ani nezdá (najmä dospelákom nie).  Tým vážnym a váženým. Tým, ktorí sa prestali podobať na deti, o ktoré si robia toľko starostí. Ale aj deti si robia starosti o dospelých, hoci sa o tom málo hovorí a ešte menej vie. Vedia o tom len najmúdrejší z dospelákov. Tí najčastejšie vyzerajú ako deti. Napríklad keď niečo píšu, pomáhajú si pri tom jazykom! Vykrucujú ho všelijako a ešte viac, keď majú v ruke nožnice. A keby ste videli tých oteckov, ktorí sa chodia pozerať do Tesca na rýchlodráhu! Sú tam akože so svojimi deťmi a pritom kvôli sebe! Veď na preteky sa pozerajú ako malí chlapci s najväčšími očami. Tými dookola fičiacimi autíčkami nie sú uhranutí o nič menej! Určite v tej chvíli nevedia, koľko sú štyri a štyri, osem a osem, šestnásť a šestnásť ... A ak aj vedia, je im to úplne fuk!

   Futbal s papučou je druhým vydaním súboru básničiek a kratších próz D. Heviera, autora, ktorý nám dospelým ponúka nočný predaj nádeje (taký názov majú jeho vybrané, knižne vydané básne roku 1994), zatiaľ čo pre deti vymýšľa knižky akoby z agentúry PPPP („Prvá pomoc pre prvákov“). Akiste i pre druhákov, tretiakov ... Aj pre Martina Kellenbergera, ktorý knihu vyzdobil básňami – ilustráciami (pištoľ Pištoľníka Pištu je niekoľkonásobnou metaforou).

   Mnohé z Hevierových básničiek a próz zľudoveli, iné zrejme zľudovejú. Sú to také vysoké počty, že zopár slabších miest v knihe takmer nestojí za reč. Napríklad myšlienkovo obnosená próza Učiteľ smiechu alebo báseň Telocvikárka. V každom prípade je Hevierova škola na jednotku. Aj jej prváci. Aj „ich“ detstvo.

                                                                                                                       Marián Hatala