Vyhľadávanie
Ak si predstavíme Taliansko a vzápätí si odmyslíme všetko pekné, estetické a kultúrne, získame nie príliš príťažlivý obraz vojnou zničeného a biedneho Neapola 50. rokov minulého storočia. Presne takto mesto zobrazil Domenico Starnone v románe Via Gemito, za ktorý získal v roku 2001 prestížnu cenu Strega. Emóciami nabitým príbehom nás vedie rozprávač Mimì, najprv jeho chlapčenská verzia, potom v ňom vystupuje ako dospelý muž, pričom jedna línia príbehu plynule prechádza do druhej. Mimì je zdrobnenina mena Domenico, čo vzhľadom na autora a rovinu miesta a času, ktoré kopírujú jeho život, dodáva románu silné autobiografické pozadie.
Literát v diele zobrazuje predovšetkým vzťahový problém medzi Mimìm a jeho otcom Federìm, ktorého životnou métou je stať sa maliarom. Opisuje v ňom hlavne kapitolu zo svojho detstva, keď s rodinou bývali v železničiarskom byte na Via Gemito 64. Vzduch v ňom bol ťaživý, páchol po výparoch z maliarskych farieb a svetlo doň prenikalo len veľmi málo. Dospievajúci Mimì postupne odkrýva mnohovrstvovosť svojich spomienok – jednu po druhej, ide ďalej ako za múry bytu, a tak rekapituluje scény z detstva, v ktorých vládne napätie, strach a hrozba násilia a bitky.
Pri opise otca sa Starnone nevyhol adjektívam s negatívnym nábojom – charakterizuje ho ako výbušného, mrzutého a závistlivého človeka, ktorému podľa vlastných slov neprial osud. Práca na železnici nikdy nesplnila jeho očakávania, a tak ju hneď po príchode domov vymenil za lepšiu a hodnotnejšiu – za maliara. Vďaka svojej tvrdohlavosti a vytrvalosti sa neustále snažil o etablovanie sa do umeleckého sveta. Túžil získať uznanie, prestíž a slávu a usiloval o to čo najdlhšie. Mimì starostlivo opisuje jeho cestu za snom a uvažuje tak, aby nevynechal ani jediný detail. Zo psychologického hľadiska sa týmto spôsobom zrejme vyrovnáva z traumy a jej následkov tým, že ju prežíva odznova.
V knihe reflektuje hlavne svoj pohľad na cholerického otca, pričom mu nevie odpustiť jeho agresivitu voči matke. Rusinè pôsobí obetavo a láskyplne, no pri výbušnom Federìm často mlčí alebo mu len jemne oponuje. ,,Rusiné bola nepohodlný svedok, zaznamenávala veci života tak, ako prichádzali, neusporiadane, a nechápala, že zmysel udalostí je vždy celkom v predstavivosti, s akou sa na ne znovu a znovu díva a nezdržiava sa malichernosťami.“ (s. 40)
Detský, miestami možno aj trochu naivný pohľad na otca sa vzápätí strieda s tým dospelým – rozumovým, ktorý si Mimì vytvoril po rokoch . Podľa istého tvrdenia si celý život nesieme v hlave našu verziu príbehu a ani tá nie je dokonalá – má trhliny. Priznáva to aj samotný rozprávač: ,,Pamätám si detaily, ale nie jasnú následnosť udalostí. V mojej hlave otec raz kreslí, raz maľuje, raz sedí, raz stojí; a obraz je skoro hotový a vzápätí je iba načrtnutý, na pravej strane je žltkastá škvrna, ktorú má obsadiť moje namaľované telo.“ (s. 263)
Jestvuje však iba jediná verzia príbehu? Snaží sa nám podvedomie podsunúť svoje domnienky, odlišné od tých našich? Klame nám? Na podobné úvahy prichádza aj Mimì, dokonca začína o svojom pohľade na otca pochybovať, a preto sa vydáva pátrať na vlastnú päsť. Po minulosti, po otcovi a jeho obrazoch.
V románe sa odráža psychologizácia postáv – autor starostlivo sleduje ich správanie, rozoberá ho z každej strany a uvažuje o tom, čo ho mohlo vyvolať. Kniha je zároveň cestou do vnútra hlavnej postavy prostredníctvom neustálej rekapitulácie udalostí s cieľom oslobodiť sa. Rozprávač sa týmto spôsobom snaží vyrozprávať príbeh o sebe a otcovi, pričom mu necháva priestor, aby hovoril cez vlastné spomienky a reprodukované dialógy. Pri opise udalostí sa nevyhýba porovnávaniu; domnieva sa, že práve otcov charakter a všetko, čo u neho považoval za zlé, spôsobili, že sa v dospelosti vyhýbal rovnakým tendenciám. V chronológii nie je autor až taký dôsledný – je to však v diele podstatné? Po obsahovej stránke je román nabitý emocionálnosťou, ktorú podčiarkujú vhodne zvolené slová s často negatívnym zafarbením či konotáciami (závislosť, hnev, ale aj vulgarizmy). Pátosu a nostalgii spisovateľ zatvára dvere a dnu púšťa iba skutočné retrospektívne udalosti, ktoré prešli sitom času. Zaujímavým prvkom ozvláštňujúcim dej je symbol páva, ktorý stelesňuje egoistického a do seba zahľadeného otca – nevidí nič (deti, manželku, rodinu), iba svoje umenie. Po štylistickej stránke sa dielu nedá nič vytknúť – je napísané výborne. Ak by sme však knihu považovali jednoducho len za opis, nevyjadrili by sme sa správne. Starnone ponúkol čitateľovi strhujúci román s reflexívnymi a subjektívnymi prvkami, v ktorom kládol dôraz na prežívanie postáv, aby objasnil podstatu a veľkosť problému, akým je dysfunkčná rodina. Via Gemito môžeme preto považovať za modernú nadčasovú literatúru.
Domenico Starnone: Via Gemito
Preklad: František Hruška
Bratislava: Inaque, 2022
