Vyhľadávanie
Kamila Šebestová je taká mladá (aktuálne šestnásťročná gymnazistka), že až priam zaráža, že už stihla aj čosi napísať. A písať naozaj vie! Presvedčiť sa o tom môžete v jej knižnom debute: v románe Generácia MY.
Príbeh zo života mladých ľudí nám rozpráva prostredníctvom sedemnásťročnej Alice. Takpovediac, in medias res, sa hneď od začiatku ocitneme v jej novej partii kamarátov, voľnomyšlienkárskych mladíkov, ktorých jediným zmyslom života je dobre sa opiť, najlepšie aj niekoľko ráz do týždňa. A vlastne nielen opiť, ale akokoľvek otupiť, prežívať nekončiacu párty a hlavne nikdy nemusieť rozmýšľať nad zajtrajškom.
Dej, o ktorom sa azda až trochu priveľa dozvedáme zo záložky knihy, je popretkávaný „návratmi dozadu“, ktoré nám vysvetľujú, ako sa to celé udialo, ako jednoducho sa mladá a dobrá študentka dostala na dráhu, ktorá z nej postupne vysáva všetku energiu. Veľkou výhodou je práve Šebestovej vek. Z knihy totiž autorka nijako netrčí, nementoruje, ako sa to občas stáva starším kolegom. Jej jazyk je veľmi autentický a necítiť v ňom nijaký cynizmus. Vari práve v jazyku je kniha najsilnejšia a má potenciál osloviť mladých, ktorí sa v ňom nájdu, aj starších, ktorí ocenia jeho úprimnosť.
Napriek istej bezútešnosti témy sa zdá, že svoje postavy má autorka aj naozaj rada. Generácia MY má námetom veľmi blízko ku kontroverznému filmu Klip srbskej režisérky Maje Miloš (v Rusku dokonca stiahnutému z distribúcie). Ten je však omnoho drsnejší, mladých ľudí ukazuje ako pomerne prázdne indivíduá, žijúce svoj život výhradne na párty a výhradne cez mobil a sociálne siete. Tieto technológie a ich nevyhnutnosť v živote tínedžerov pomerne trefne a ironicky miestami pomenúva aj Šebestová. Svojim postavám, resp. predovšetkým hlavnej, však oproti Miloš ponecháva oveľa viac charakteru a aj nádeje. Nie nadarmo venovala autorka svoju knihu „všetkým, ktorí sa stratili“. Alica nie je totiž nijaká bezduchá bábka, lež iba zblúdilé mladé dievča, ktoré veľmi potrebuje oporu. Z dospelákov (aspoň spočiatku) jej je láskavou autoritou jedine chorá babička, ktorá ju nepoúča a vždy počúva. To by ostatne mohli urobiť aj rodičia súčasných tínedžerov, zaujímať sa a počúvať. A možno aj prečítať si Šebestovej knihu. Tí, čo sme tak už urobili, môžeme len hútať, čo napíše nabudúce. Počuť o nej isto ešte budeme.
