Slovenská literatúra nie je na knihy o generálovi M. R. Štefánikovi chudobná. Životný príbeh s rôznymi peripetiami, osud a tragické vyhasnutie srdca plného energie a entuziazmu boli vždy dostatočným lákadlom pre spisovateľov a vedcov a dokonca aj cestovateľov, ktorí sa vydali po jeho stopách. Štefánik bol dominujúcou osobnosťou v knihách J. Juríčka, M. Vároša, V Rušina, J. Husára, M. Musila, F. Keleho, M. Kšiňana, Š. Osuského a ďalších a ďalších a ďalších...
V určitých momentoch sa knihy o Štefánikovi – aj keď plné faktov – podobajú rozprávke o chudobnom Janovi, ktorý odišiel do sveta s troma buchtami v batôžku a napokon sa z neho stal kráľ. V roku 2018 vyšli zhodou okolnosti dve knihy o generálovi M. R. Štefánikovi, ktoré sa od predchádzajúcich publikácií žánrovo líšia. Obe publikácie sú románmi, žáner tým pádom ponúka autorom odlišný prístup k téme než pri literatúre faktu či vo vedeckých štúdiách. Literatúra faktu vyžaduje striktnosť pri koncipovaní, vernosť pravdivým informáciám a na základe toho logicky vyvoláva oveľa nižšie pôsobenie na city čitateľa oproti románu, ktorý si to môže dovoliť, pretože jeho základom je fikcia, fantázia a fabulácia.
Štefánik a ženy
Knihu J. Banáša (ten „druhý“ titul o Štefánikovi, vydaný v aktuálnom roku) prenechajme iným recenzentom a venujme sa románu M. Čengel Solčanskej. Robíme tak preto, lebo ženská autorka zo Slovenska bola z týchto dvoch prvá, ktorá tomuto vedcovi, politikovi, cestovateľovi, astronómovi a milovníkovi žien venovala svoju pozornosť. S trochou nadhľadu sa dá povedať, že Štefánikovo čaro, ktoré otváralo ženské srdcia, sa nevyparilo – zaiste totiž M. Čengel Solčanskú, ktorá sa päť rokov venovala hľadaniu materiálov a písaniu, aspoň do istej miery zasiahlo. Napísala o tom: „O Milanovi som začala písať v lete 2013, zamilovala som sa do neho, a ako raz povedala Valika Malíková z Ikaru, začala som s ním spávať.“
O Štefánikovom šarme, inteligencii či rozprávačskom talente vedeli takmer všetci Štefánikovi životopisci, vedeli o jeho milostných aférach, láskach, sklamaniach, no zámerne sa tejto časti života dotýkali iba jemne, aby to neuškodilo legende o jednom z trojice zakladateľov československého štátu, vznikajúceho na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie. Dušan Podhorský v knihe Štefánikov svet (2013) konštatoval: „Štefánik bol v spoločnosti veľmi obľúbený, a tak musel mať aj svoje lásky... Nebudeme vchádzať do jeho súkromia...“
Mariana Čengel Solčanská však toto tabu preklenula a s románopiseckou fantáziou ho naplno rozvinula. Umožnila jej to aj konštrukcia románu, ktorý je vystavaný na predsmrtnej mystérii prezidenta Československa Edvarda Beneša, Štefánikovho priateľa-nepriateľa. Vo chvíľach blízko k smrti figurujú v jeho predstavách všetci jeho známi a spomínajú na to, ako Milana Rastislava Štefánika poznali, ako na nich zapôsobilo jeho správanie nielen k politikom a vedcom, ale aj k ženám.
Najprv armáda, potom štát
Toto správanie bolo gentlemanské, no často aj neúprimné. Raz, keď Štefánikovou milenkou bola madam de Jouvenel, za jej chrbtom vyhlásil: „Každá žena je nádherná, keď má peniaze.“ Vždy sa to odohrávalo (podľa M. Čengel Solčanskej) na základe rovnakého vzorca: generál sa zaľúbil, miloval a požičal si peniaze. Málokedy ich vrátil. „Milan nebol puritán, jeho posteľou prešli celé zástupy žien, ak smiem trocha preháňať,“ hovorí jedna z postáv románu.
Pravda, obsah románu sa netočí iba v kolotoči Štefánik verzus ženy, ale sleduje aj politické osudy tohto muža pred vznikom Československa, ukazuje stretávanie sa trojice Masaryk, Beneš a Štefánik, necháva čitateľa nahliadnuť do zákulisia, môžeme teda pozorovať, ako títo traja kuli plány o novej republike a demokracii, až ku vzniku československej armády ešte neexistujúceho štátu Československa. Teda najprv Československé légie a až potom nový štát.
V jednej časti románu sa vynorí otázka súvisiaca s Benešom. Čím by bol, keby nebolo Štefánika? Ťažko odpovedať na absurdné otázky, ale faktom je, že Štefánik svojím šarmom a inteligenciou – a v neposlednom rade cez manželky a dcéry politikov – otváral dvere do salónov vysokej spoločnosti a robil prvé kroky, po ktorých nasledovali kroky či krôčiky T. G. Masaryka a Edvarda Beneša. Chvalabohu, celé toto „dobrodružstvo“ teraz môžeme považovať za príbeh so šťastným koncom, no na druhej strane má rozprávanie o Štefánikovi, samozrejme, aj koniec tragický, resp. tragicko-záhadný, pretože Štefánikova smrť neďaleko Bratislavy počas havárie lietadla je aj dnes zdrojom rôznych dohadov.
Napokon však treba povedať, že román M. Čengel Solčanskej je svedectvom toho, ako sa aj ťažké politologické témy dajú priblížiť čitateľom ľahko a zrozumiteľne, ba dokonca pútavo.
Ivan Szabó
