Vyhľadávanie
Ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí?
Dušan Šimko: Gubbio. Kniha udavačov, Pusté Úľany, Edition Ryba 2009
Dušan Šimko je autor dlhodobo (od emigrácie roku 1968) žijúci vo Švajčiarsku. Je doposiaľ autorom šiestich knižiek.
Šesť textov najnovšieho titulu siaha časovo od polovice devätnásteho storočia až po súčasnosť. Priestorovo sa pohybujeme v strednej Európe s náznakom presahu na Balkán. Bern, Basilej, Košice, Novi Sad, Praha. Kaleidoskop vierovyznaní a národov v kotlíku strednej Európy. Rôznorodosť časopriestoru je vyvážená ústredným problémom: Zrada. Ako podnet a katalyzátor posunov medzi pojmami zločin-vina-trest. Pútavo, nenásilne, miestami až nenápadne vyrozprávané príbehy sú dôkladne dokumentárne podložené. Autorovo „domýšľanie“ skutočnosti plynulo nadväzuje na fakty. Musíte byť naozaj dôverným znalcom problematiky, aby ste dokázali určiť, kde sa začína fikcia. Alebo možno nezačína. Pretože nekončí. Pravdou predsa môže byť i výmysel – ak je úprimný...
Šimkove príbehy rekonštruujú uzlové body viacerých historických udalostí, okolností, osôb. Národný zradca Karel Sabina, ruský anarchista Nečajev, príslušník československej ŠTB, bulharský špión-provokatér v službách nacistov, doktor-udavač Židov. Sú vyrozprávané dômyselnou kombináciou subjektívneho štýlu spovede s administratívnym štýlom dokumentov. City však zväčša ostávajú pod povrchom, len ako náznak. Šimko väčšmi ukazuje než usvedčuje. Väčšinu príbehov ponecháva s otvorenými koncami bez pointy – ako prekvapujúce okná smerom k poznaniu - azda i samého seba. Zložíme skúšku ako čitatelia i ľudia? Napriek ľahko plynúcemu toku rozprávania je Gubbio veľmi ťažkou lektúrou. Poskytuje totiž omnoho viac otázok než odpovedí. Zdanlivá jednoduchosť vie byť rafinovaná; avšak pozor, všetky hry v knižke myslí autor vážne. Tak či onak, rozprávačské masky ruského agenta Pravdina či Karla Sabinu sú až zhubne presvedčivé. Nepredstaviteľne vábivo presviedčajú o svojej pravde. Logicky argumentujú; nenáhlivo, pokojne, nevtieravo do nás rozprávaním sejú svoje idey. Autor nás ponecháva bez silnejších oporných bodov vo vratkej neistote: bol zločincom vrah/terorista Nečajev alebo Pravdin, ktorý vymohol jeho vydanie zo Švajčiarska? A Sabina? Zradca národa, neuznaný spisovateľ, syn šľachtica, autor libreta, hochštapler, erotoman? Kedy (kto) klame a kedy hovorí pravdu? Problémy nie sú jednoznačne riešiteľné. Šimko nám zámerne poskytuje viacero uhlov pohľadu. Na rozdiel od alibizmu postmoderny nás však, hoci nenápadne, no dôrazne, vyzýva, aby sme sa rozhodli a zaujali stanovisko. On to za nás v knižke neurobí ani raz. Sugestívny rozprávač je prísne zdržanlivý. Sťahuje slovenskému čitateľovi plienky, nemilosrdne ho strká von do prievanu dospelej zodpovednosti za rozhodovanie i čítanie. Nenechá sa (dokonca ani v autobiograficky podfarbenom prvom príbehu) „prichytiť“ pri vyjadrovaní názoru, núti nás myslieť samých za seba. Ponechá čitateľov surovo ako nahých v tŕní uprostred bombardovania Srbska, idylu bohémskeho života tridsiatych rokov pretrhne únosom do nacistického Nemecka. Svet krehkých vzťahov kultúrneho a kultivovaného konfrontuje s mocenskou mašinériou veľmi precíznym spôsobom bez zámerného vyhrocovania protikladov. Knižka je presýtená stredoeurópskou atmosférou sklonu ku kompromisu bez snahy veci vyjasniť či vyriešiť. Kladie nám hlboko znepokojivú otázku, či to dokážeme aspoň pri čítaní jej strán. Nahmatávaním (bez úzkoprsej ambície definovania) fenoménu stredoeurópanstva pritom nadväzuje na autorove predchádzajúce tituly.
Šimkova knižka však nie je zaujímavá len myšlienkovo, ale aj poetologicky, presnejšie genologicky. Môžeme ju vnímať ako cyklus príbehov, ale aj ako epizódy zložito štruktúrovaného „románu myšlienky“ s množstvom presahov a retrospektív. Okrem miest a udalostí prózy prepája aj niekoľko postáv (agent Roman). Žánrová príslušnosť síce úplne jasná nie je, je však potrebné zaujať stanovisko...
Formálne vybrúsený, myšlienkovo zriedkavo podnetný čitateľsko-kritický oriešok je tak pre literárnych fajnšmekrov lahôdkou i problémom zároveň. A tiež jedným z čoraz častejších dôkazov, že slovenská literatúra dosahuje prinajmenšom stredoeurópsky kontext a horizont.
Miloš Ferko
