Vyhľadávanie
Dva roky na hraniciach
Rasťo Piško: Hačava (Spomienky péesáka), Bratislava, Ikar 2010
Známy slovenský humorista Rasťo Piško, ktorý inak rád osobne paroduje vojenské i policajné šarže, predstúpil pred čitateľskú verejnosť so svojím prvým románovým opusom Hačava. Člení ho do krátkych kapitoliek nazvaných podľa stvárňovaných protagonistov, pričom zároveň šikovne textovým odkazom nadväzujú na predchádzajúcu kapitolku permanentne mutujúceho dvojročného príbehu na šumavských československo-rakúskych hraniciach. Dômyselne háčkovaný celostný príbeh nevdojak je vždy o „slepačí krok“ posúvaný k posledným dňom základnej vojenskej služby vojaka Cyrila Krátkeho, autorovho autobiograficky ladeného alter ega, ktoré sú načrtnuté v úvodnej kapitole len nejasne z perspektívy posledných chvíľ pred odchodom do civilu.
Štruktúra rozprávania do značnej miery ovplyvnila aj samotný, hoci primárny obsah. Márne budeme hľadať veľký nosný príbeh, sú len útržky, individuálne traumy. Azda najviac pozornosti autor venoval osudovým zvratom inteligentného, relatívne principiálneho obrancu spravodlivosti, ochrancu nespravodlivo obviňovaných a ponižovaných vojakov, fyzicky zdatného, protiteroristicky vycvičeného donjuana, poručíka Jana Bakulu, syna jedného z dôstojníkov Svobodovej armády. Akoby hodnoty a zásady, za ktoré bojoval otec, sa transformovali do syna. Absencia hlavného hrdinu i leitmotívu núti čitateľa uvažovať o kolektívnom „hrdinovi“ v kaleidoskope smutných, veselých, tragických i fraškovitých, či len takých „zážitkových“ neobyčajných príbehov.
Sympatické na autorskom zámere je neodsudzovať paušálne všetkých režimu slúžiacich dôstojníkov alebo vojenčinu vojakov základnej vojenskej služby, uvedomujúc si, že výnimky potvrdzujú pravidlo. Výnimky vznikajú vďaka ľudskosti a spolupatričnosti, napríklad keď vojak Cyril Krátky sa podujme naučiť čítať vojaka, róma Marcela Pokutu. Rovnako nezatajuje, že medzi tými, ktorí utekali „cez čiaru“, boli okrem mnohých režimom pritlačených k múru aj rôzni väčší alebo menší vagabundi. Piško hľadá motívy konania a dokonca aj u najväčších prisluhovačov vojenskej a eštebáckej zlovôle dokáže nájsť poľahčujúce životné okolnosti – neodsudzuje konkrétnych ľudí, ale skrivený systém. Významným obohatením textu je tiež aspoň čiastočný pohľad do zákulisia vojenského protipólu, rodiny a najmä žien – manželiek a dievčat. Autor si uvedomuje, že práve pudy a city medzi oboma polovicami ľudstva sú tiež významným zdrojom motívov konaní a skratov v nich.
Rasťo Piško napokon rozoznal a presne pomenoval tiež fenomén, ktorý napríklad v románe z obdobného prostredia o čiernych barónoch nerezonuje natoľko pochmúrne: vojenčina sa neskončila dvomi povinne odslúženými rokmi, rezonovala v mužoch ďalej, prinajlepšom v krčmovom chvastúnstve, často v kádrových materiáloch so stigmatizujúcim zápisom, ale aj zničením celých osobností, ako sa to stalo vojakovi Petrovi Zvonkovi či mnohým ďalším, nemenovaným.
Poukazovanie na chorobnosť minulej spoločnosti prostredníctvom lačno prijímaného ohlupovania más nenáročným umením pripomína aj dnešnú situáciu. Nekomplikovaný príťažlivý štýl jazyka (pre väčšiu autenticitu s množstvom dialógov v češtine) obohatený žargónom i vulgarizmami je síce prístupný širším vrstvám čitateľov, predsa len sa svojou zdôvodniteľnou účelnosťou drží nad hranicou vkusnosti. Miera kompromisnosti napriek nespochybniteľným kvalitám diela je však trvalo nezodpovedanou otázkou nielen pre umenie, ale pre celistvý ľudský osud. Vďaka za možnosť úvahy, ktorou sám autor takmer postmodernisticky podrobuje aj svoj produkt.
Ľuboš Svetoň
