Vyhľadávanie
Dušan Tarageľ (1948) študoval na VŠMU v Bratislave. Hneď po skončení štúdia sa stal členom činohry SND. Medzi najznámejšie filmy a inscenácie, v ktorých účinkoval, patria Stratená dolina, Sváko Ragan, Vianočné oblátky či Ťapákovci. Spomienky na svojich hereckých kolegov zhrnul v knihe Hádam ma nezabijú (Ikar 2014).
So žiadosťou o pomoc pri komponovaní publikácie sa obrátil na skúsenú žurnalistku Silviu Lispuchovú. Táto spolupráca prispela k pevnej štruktúre textu, jeho pestrosti i vyváženosti, a tak sa Tarageľovo rozprávanie o životných osudoch, zážitkoch, spomienkach, anekdotických udalostiach stalo veľmi pútavým čítaním napísaným svižným štýlom bez zbytočného slovného balastu. Tarageľ patril do generácie vynikajúcich hercov, akými sú Zuzana Kocúriková, Vladimír Durdík, Juraj Kukura alebo Andy Hryc. Patril k tým šťastlivcom, ktorí hneď po absolvovaní vysokej školy dostali angažmán v SND – bol jediným chlapcom z ročníka, ktorý mal tento postup zaručený. Hádam aj pre jeho chlapčenský výzor. Taký typ herca na našej prvej scéne potrebovali, veď ešte aj viac ako tridsaťročný hrával maturantov.
Tarageľ bol chlapcom z vidieka a ako rodák z Liptova prvýkrát videl električku v Bratislave, keď prišiel na prijímacie skúšky na herectvo. K jeho učiteľom patril charizmatický Ladislav Chudík, Karol L. Zachar či Jozef Budský. V spomienkach neobišiel ani svoju detskú dilemu, ktorou cestou sa v budúcnosti vybrať: stať sa veterinárom (po otcovi) alebo hercom. Zážitky zo študentského života majú u neho nielen anekdotickú príchuť, ale viacerými detailmi priblížil aj charakter vtedajších spolužiakov či spolužiačok. Samozrejme, gro knihy tvoria Tarageľom zažité, počuté, pozorované a prerozprávané „utajené historky z divadla“, ako stojí napísané v podtitule knihy. Následne sa v autorovi prebudilo aj uvedomenie si zodpovednosti, že na kolegov vyzradil čosi, čo nie je všeobecne známe a mohlo by to v nich vyvolať hnev. Asi aj preto spomienky nazval tak trocha ospravedlňujúco Hádam ma nezabijú. Lenže čitateľ, ktorý sa rád hrabe v súkromí osobností, obľubuje knihy predstavujúce nie herca v kostýme, ale v jeho civilných šatách. Dočolomanský, Slezáček, Haverl, Pántik, Króner, Valentová, Turzonovová, Krížiková – to je len hŕstka hercov a herečiek, ktorí sa ocitli na stránkach Tarageľovej knihy. Vďaka jeho pamäti a poznámkam tam „hrajú“ nie pod dohľadom divadelného režiséra, ale režiséra, ktorému sa hovorí Život alebo Osud.
