Vyhľadávanie
Bratislava, Petrus 2011
Maliar Robert Bielik osvedčil svoj talent zaujať slovom v rôznych rovinách. Kým niektorí jeho kolegovia píšu na chalupách, jeho chalupárstvom sa stalo cestovanie a žánrom cestopis, no iba na prvý pohľad. Ak to celkom zjednodušíme, z jeho cestopisných pozorovaní by vyplynulo, že čím horšie sú sociálne podmienky navštívenej krajiny, tým lepšie sú podmienky na pozorovanie hviezd na nočnej oblohe. No to by človek zistil aj v najbližšej rómskej osade.
Názov knihy Zanzibar by akiste mohol osloviť najmä afrikanofilov, no Robert Bielik aj touto knihou voľne nadväzuje na svoje predchádzajúce zápisky svetobežníka, ktorému najmenej vyhovuje krajina, v ktorej sa nachádza. Preto tie vzdialenosti a skokovité premiestňovanie sa v časopriestore. Na Zanzibare sa vlastne ocitneme až v tretej kapitole na strane 71, čo je cool.
Čitateľ sa zatiaľ znovu stretáva s Evou, a raz tieto Bielikove autobiografické cestopisy budú o nej. Jej je aj celá knižka venovaná. A ešte vyznávačom chôdze. Bielik je aj v Afrike, aj na nejakom inom kontinente, a najmä je stále doma vo svojej knižnici. Jeho kniha je samopašným filozofickým traktátom, ale pri troche iného čítania to raz naozaj bude možno o žene jeho osudu. „Na Eve si vážim, že nikdy nie je hysterická. Ak by ešte vedela byť vecnejšia, povážlivo by sa priblížila k méte dokonalosti. Keď ju naozaj naseriem, mlčí. Deň, dva, niekedy vydrží aj týždeň, čo dúfam, teraz nehrozí. Skúša svoje hranice, hoci ona si myslí, že moje. Skôr či neskôr to napokon vzdá, lebo je len človek, lebo v mlčaní sa nikto Bohu nevyrovná,“ píše autor, a my približne vieme, ako uvažuje o žene, o Bohu a o sebe, a že sú to zároveň jeho kľúčové témy. O čitateľovi napríklad toľko neuvažuje, čo je galantné, lebo Bielik je veľmi náruživý vyhranený knihomoľ, čo dokladá množstvo citátov.
Priame vnemy z ulíc a podobných zhromaždísk ľudí, ktorých spája rovnakou mierou podobnosť aj inakosť, sú tradičnou Bielikovou parketou, či už ide o miesta frekventované, alebo lokality s rázom ústrania, ako to bolo pri jeho kláštornejších zápiskoch. V rozprávaní vie vynikajúco prepájať myšlienky iných so svojimi náladovými pozorovaniami a dospievať k myšlienkam vlastným. Tu dochádza k dvom výrazným vyústeniam charakteristickým pre jeho štýl a istú podmanivú štýlovosť.
Buď ironizuje veľkých mysliteľov a podrobuje kritike omylnosť takzvaných posvätných kníh, alebo sa tiež nebráni sebairónii, ktorá azda najväčšmi hýbe dejom a pozorovateľskou bezdejovosťou. Aby bol obraz úplný a ostrý, treba k tomu prirátať najmenej tristo miligramov antibiotík denne, čo je dávka pre syfilitikov (ako so štipkou dobrého humoru hovorí autor) a chemický poplach, ktorému hovorí zanzibarský kokteil, keď v ňom spolu reagujú antibiotiká „s konskou dávkou Nurofenu, štipkou antimalarika a kusiskom viery“. Sem-tam kontrola kvality miestneho hašiša alebo koky.
Cestovanie je často spojené s útrapami. Chorobopis zo strán 132 a 133 je celkom vecný: močenie krvi a podobne. Záchvat sa opakuje aj večer počas omše v Katedrále svätého Jozefa, a potom krátko pred polnocou ešte raz a potom znova. „Doktor Džajadi je odborník na maláriu. Keď vstúpim do jeho malej ordinácie, všetko v nej bzučí. Toľko komárov pokope som ešte nevidel. Niekdajšie biele steny sú tapetou mŕtvoliek afrického hmyzu, lôžko, na ktoré ma doktor uloží, je plátnom avantgardného maliara, čo namiesto farieb pracuje s výlučkami ľudských tekutín.“ Ďalší dôkaz, že Robo Bielik je maliar v každej, aj krajnej situácii. Ale späť k turistike.
Putujeme Veľkou východoafrickou priekopovou prepadlinou (s. 50). V druhej kapitole cestujeme napríklad do Ruska, kam autor v polovici 80. rokov pašoval Biblie. Zároveň sme na Manhattane… Krajiny sú kulisy. Zvieratá sú kulisy. Aj niektorí ľudia.
Ak by sme takéto knihy chceli chápať ako cestopisy, nedostali by sme sa do cieľa. Mali by sme ich čítať inak. Možno stránku po stránke na roztrasenej korbe nákladiaka alebo na ruksaku na džípe. Až potom objavíme celkom iného autora, nie až tak antropocentricky vzdialeného. Pretože bez slov lucidného poznania, ktoré je nám súdené a dané, vzdialené sú výšiny bolívijských Ánd a hĺbky slovenského slovesného umenia od katakomb hlavného mesta tropického ostrova. Bielik je jeden z mála kompetentných autorov, schopných dospieť k filozofickému traktátu, ako napovedajú už úvodné stránky jeho najnovšieho opusu.
