Vyhľadávanie
Andrzej Stasiuk: Haličské poviedky
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008
Preklad Jozef Marušiak
Vlastne by som bol rád, keby bol Andrzej Stasiuk na Slovensku celkom neznámy autor a ja by som ho objavil, aby som mohol uviesť niekoľko životopisných dát, ktoré ako-tak objektívne ohraničujú jeho rozprávačský naturel. Lenže knižka prichádza do predpripravenej atmosféry – asi preto, že len veľmi ťažko sa dajú zatvárať oči pred tlmenou podmanivosťou textov tohto autora. Vieme o ňom, že sa narodil roku 1960 a po rebelskom dospievaní v rodnej Varšave v osemdesiatych rokoch odišiel na haličský vidiek, kde založil vydavateľstvo a začal písať. Eseje a prózu. Nabádavo skúma prelínanie a splývavosť najvšednejších vecí, pričom sa nepokúša určiť ich hranicu. Andrzej Stasiuk je básnik, ktorý píše prózu; jeho texty expandujú obrazy konkretisticky ladených veršov o popoludniach v dedinských krčmách s nekonečnými rozhovormi a podobizňou Františka Jozefa na stene. Vnímame vzkriesenie mýtu o priestore. Halič, bývalá križovatka kultúr, dýcha ozveny minulosti; v súčasnosti nesporne provincia kľačí v údive nad rozľahlosťou vlastného vnútra. Je to kraj Ivana Franka, dejisko ironických Haškových poviedok, miesto zrodu hrdinského fantasyalkoholika Jakuba Vandrovca z poviedok Andrzeja Pilipiuka. Aj v Stasiukových obrázkoch pásy cigaretového dymu a alkoholových výparov prestrihávajú beznádej tvrdej reality... ibaže cez ozvenu, dotyk, odkaz. Stasiukovou Haličou blúdi večne živý Kostlivý a žlté psy neurčitej rasy. Bez zámlk expresionizmu či novoromantického košatenia. Ani napriek bezprostrednej blízkosti Krakova, centra histórie, filozofie, kultúry, nenájdeme v tomto kraji nič z bohatstva predošlej histórie. Haličské poviedky čítam na pozadí iných Stasiukových textov, ktoré mi splynuli, lebo sa prekračuje, prelína a dopĺňa, ale neopakuje. V zbierke esejí Cestou do Babadagu (v slovenčine dosiaľ nevyšla, získala najvýznamnejšiu poľskú literárnu cenu Niké) sledujem obrazy Slovenska, Slovinska, Albánska, Rumunska, východného Maarska, Moldavska. Autor ma vedie po hranici medzi Východom a Západom – ktorá prechádza Haličou – po stále nezahojenej rane, po vyhubení židovstva a migrácií celých kultúr. Pocit časopriestoru je to najpresnejšie, čo dokážem povedať o zakúšaní Stasiukových textov, preto môže bez vysvetlenia používať termín Medzieurópa. Jeho poviedky kĺžu ponad svoje hranice do väčšieho útvaru, v ktorom zobrazuje javovú skutočnosť priezračného sveta novomýtu. V ňom sa všetko deje zakaždým po prvýkrát: hoci škovránka sme už počuli spievať mnohokrát, u Stasiuka ho počujeme nanovo. Nebojí sa hĺbok naturalizmu, ani výšok estétstva, jednoducho je v celej svojej zložitosti poeticky konkrétny.
Miloš Ferko
