Vyhľadávanie
Samo Marec začal blogovať na sme.sk v roku 2008 a dnes je z neho ostrieľaný bloger, ktorého poznajú aj ľudia mimo tejto komunity. Popri uverejňovaní svojich postrehov aj na iných weboch stihol napísať i debutovú prózu This Is Hardcore (Limerick 2013). Tá prirodzene otvára otázky, do akej miery si zachoval svoju vychýrenú kritickosť a kam posunul svoj typický štýl písania.
Ústrednou témou, ktorá drží text pokope, je láska. Hlavnými protagonistami sú piati mladí dospievajúci ľudia – Paťo, Lenka, Viktória, Dano a Stenly – schádzajúci sa v zatuchnutej a schátranej krčme v jednom nemenovanom podtatranskom mestečku, z ktorého autor pravdepodobne sám pochádza. Drogujú, fajčia, pijú, lebo sami sú zväčša z alkoholických či rozvrátených rodín. Nemajú a ani sa nepokúšajú o žiadne ambície, žijú zo dňa na deň. A keď ich čosi občas poteší, stmelí, napríklad tá láska alebo spoločný rodinný obed bez hádok, vždy nejaká slabá bytosť v tomto súkolí zlyhá a všetci padajú s ňou. Próza je rozčlenená do štyroch kapitol – ročných období – a v každej z nich riešia protagonisti nejaký závažný problém. Lenka trpí anorexiou, Paťa odvezú do blázinca, Viktória je nešťastná zo svojich rodičov alkoholikov..., no žiaden z nich nedokáže bojovať s danou situáciou...
Atmosféra knihy je pochmúrna a pomerne bezútešná. Všetko sa tu nachádza v akomsi polorozpade – najmä postavy a vzťahy medzi nimi. Ale aj priestor, zdevastované a rozkradnuté budovy, popraskané chodníky, zničené detské ihriská. Čo z toho, že sa nad tým všetkým týči nejaký nádherný tatranský štít? Aj ten chodia obdivovať turisti presvedčení, že terén našich veľhôr poznajú, napriek tomu sa všetci daňoví poplatníci skladajú na časté výjazdy helikoptérou na ich záchranu. Autor pozoruje svet okolo seba a štipľavo ironicky ho popisuje. Vracia sa k témam zo svojich blogov, ale aj k tým, ktoré všeobecne považujeme za klišé a ich neustále omieľanie nám robí vrásky na čele. Napríklad večné horekovanie na nevyhovujúce počasie a následne na neschopných cestárov, ktorých sklamal aj Iľko. Alebo zvieratká na konci hlavných televíznych správ, nekvalitné poľské výrobky... Samo Marec tieto notoricky známe témy nerozvíja, ale umiestňuje na okraj deja ako poznámky, ktoré si jednoducho nemohol odpustiť. Aj my o nich radi tárame, pretože často nemáme čo iné povedať. A taký je aj autorov štýl. Ponúka množstvo mediálne známych „káuz“, ktoré s obľubou komentuje, lebo všetko si zaslúži pozornosť, no v skutočnosti ich vníma povrchne. Takže, keby tam nebolo tej lásky, mala by som pocit, že čítam jeho blogy. Text sa akosi nechce spojiť. Akoby aj mohol, keď sa všetko naokolo rozpadá...
