Vyhľadávanie
Podoba holocaustu
Tony Johnston
Harmonika
Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo–Mladé letá 2006, il. Ron Mazellan
Príbeh poľského židovského chlapca začína idylicky – spomienkou na rodinu, ktorá napriek sociálnemu handicapu dokáže žiť harmonicky. Idylu znásobia ešte tóny Schubertovej hudby, ktorá zo susedovho gramofónu preniká do chlapcovho bytu. Prvý raz v živote chlapec pocíti krásu. Odvtedy je posadnutý túžbou po klavíri. Chce na ňom hrať Schuberta, musí sa však uspokojiť s ústnou harmonikou. Idyla pokračuje. Chlapec sa na harmonike naučí hrať, dokonca tak, že neraz roztancuje rodičov. Svet, v ktorom žije, mu pripadá ako sen. Vtrhnú doň však nacisti a rozbijú ho. Začína sa apokalypsa koncentračného tábora. Raz v noci sa chlapec strhne zo spánku. Inštinktívne vycíti, že v tú chvíľu mu umierajú rodičia a v bezmedznom zúfalstve začne hrať Schuberta. Nejakým hrozným zázrakom sa veliteľ tábora dozvie o chlapcovej mánii. A keďže miluje Schubertovu hudbu večer čo večer mu židovské chlapča uspokojuje jeho záľubu. Chlapcovi nejde do hlavy ako ľudská beštia, ktorá dennodenne zabíja bezbranných ľudí, môže mať zmysel pre krásu. Hrá však, hoci s pocitom viny, že kým ostatní väzni umierajú od hladu, on za svoju hru dostáva kúsok chleba. Pocit viny sa postupne mení na sebanenávisť, až do chvíle, kým sa nedozvie, že pri jeho hre, ktorá z veliteľovej izby preniká do celého tábora, ostatní väzni pookrievajú a na okamih sa ako vtáky vznášajú nad ostnaté drôty.
Na záver treba dodať, že chlapcov príbeh sa skončí šťastne. Prežije. A vari ešte to, že prerozprávaný obsah je vlastne celou knihou. Tony Johnston, podľa vydavateľskej poznámky americká autorka vyše sto kníh pre deti, jednu z podôb holokaustu jednoducho premietla do podoby tzv. bilderbuchu, obrázkovej knižky, v ktorej zastúpenie textu je minimálne. Navyše text ako v každej knihe tohto žánru má informačnú výpovednú hodnotu, nie je citovo stimulujúci. Je to skôr námet než suverénna beletria. Platí to aj o ilustráciách, pripomínajú viac kulisy amerického westernu než umeleckú knižnú ilustráciu. Napriek tomu si myslím, že deti by aj takúto knižku o holokauste poznať mali. Aspoň dovtedy, kým sa k nim nedostane umeleckejšia. Obdivujem však, s akou noblesou sa za prítomnosti amerického veľvyslanca v Slovenskej republike uskutočnila jej prezentácia pred bratislavskými a prostredníctvom televíznych kamier vlastne pred všetkými slovenskými deťmi. Len mi je ľúto, že keď pred piatimi rokmi vyšla kniha oscarového autora Ladislava Grosmana o slovenskom židovskom chlapcovi v čase holokaustu Z pekla šťastie, výnimočnej umeleckej hodnoty, v médiách po nej neštekol ani pes. A o tom, že by sa o nej, či vôbec o nejakej slovenskej knihe zmienil náš spoločenský reprezentant, nemôže byť ani reči. Možno i preto mi teraz prichádza na um kacírska myšlienka. Čo tak požiadať Jeho Exelenciu, aby pole svojej pôsobnosti rozšíril o účasť na prezentáciách slovenských kníh? To by sa asi informácie o nich valili ešte aj zo zapnutej žehličky!
Ondrej Sliacky
