Tak sa nám Harry Pot-
ter vrátil, po piatich
rokoch od uvedenia
posledného fi lmu za-
vršujúceho sériu, po
deviatich rokoch od
vydania knižky, čo
bola predlohou nie
jed ného, a le h neď
dvoch filmov a čo je
najpodstatnejšie, po
devätnástich rokoch
odvtedy, čo sa ten príbeh – ten z knižky a dvoch
fi lmov – odohral vo fi kčnom Harryho svete.
Voldemort bol porazený, láska, dobro, priateľstvo
a tak vôbec zvíťazili a skončila veľká epická fantasy
sága, ktorá sa spolu so sfi lmovaným Pánom prsteňov
postarala o to, aby sa z fantasy stal mainstream.
Hlavný prúd, široko populárny a viac-menej ak-
ceptovaný žáner, dnes reprezentovaný napríklad
extrémne populárnou Hrou o tróny, ktorej prvá séria
mala premiéru presne v ten rok, ako posledný diel fi l-
mového Harryho a nebyť jeho a Pána prsteňov, nikdy
by v takej veľkorysej televíznej podobe nevznikla.
Lebo Harry Potter, nech si vraví kto chce, čo
chce a dotýka sa to i jeho autorky, J. K. Rowlingo-
vej, vždy bol na prvom mieste a najprv fantasy, až
potom všetkým ostatným. Literárnym bestselle-
rom, čo nemá páru, obrodou literatúry pre deti
a mládež, popkultúrnym fenoménom, strojom na
peniaze, a tak ďalej. Všetko to sedí, v poriadku,
ale fantasy najviac, so všetkými benefi tmi, ale
i obmedzeniami, ktoré z toho vyplývajú.
Tým najzaujímavejším, najviac oslobodzujúcim,
a zároveň najproblematickejším je, že kvalita fantasy
je priamo úmerne determinovaná kvalitou a funk-
čnosťou fi kčného sveta, v ktorom sa odohráva. Lebo
vymyslieť a napísať dobré fantasy zároveň znamená
vymyslieť dobrý fi kčný svet. Ten Rowlingovej je úžas-
ný, realita spočiatku javiaca sa ako celkom identická
s tou našou, akurát nazerajúca za závoj, za ktorý my
muklovia nevidíme. Do sveta, ktorý je komplexnejší,
úplnejší, ako ten náš, lebo v ňom ešte okrem prís-
nej racionality funguje aj mágia a veci sa môžu diať
iba preto, že sa im verí. Dôverne ten svet poznáme,
lebo je aj naším svetom a zároveň ho túžime spoznať
ešte viac, lebo je iný. Preto minimálne celá jedna
generácia detí čakala na list z Rokfortu, a preto sa
Harry Potter a prekliate dieťa stane bestsellerom
a extrémne dobre predávajúcou sa knižkou.
Čo je ale podstatnejšie, kvôli tomu aj tá knižka
vznikla, respektíve príbeh v nej.
Ak totiž autor fantasy vymyslí naozaj dobrý,
funkčný fi kčný svet, jednoducho ho nedokáže
opustiť, a to ani potom, keď už vyrozpráva prí-
beh, kvôli ktorému ho vymyslel. Lebo v takom
svete je príbehov viac, nie všetky síce musia byť
vypovedané, ale keďže práve toto je spôsob, ako
sa do toho sveta vrátiť, autori fantasy sa do nich
jednostaj vracajú. A s nimi aj fanúšikovia, ktorí
si ten svet zamilovali a chcú viac. Preto vzniká
fanfi ction. A presne toto sa stalo i J. K. Rowlingo-
vej, príbeh Prekliateho dieťaťa vznikol len kvôli
tomu, aby sa autorka sama mohla vrátiť do sveta,
ktorý vymyslela. Fanfi ction v čistej podobe. Ku cti
jej slúži, že zvolila formu divadelnej hry. Respek-
tíve, s pánmi Thornom a Tiff anym zvolili tento
formát, a nech už je to s konkrétnym autorstvom
akokoľvek, je nad slnko jasnejšie, aké mená sú tu
naozaj dôležité. J. K. Rowlingová a Harry Potter.
Jej postava, jej svet, jej príbeh. O románe samo-
zrejme nemôže byť ani reči, ani scenár divadelnej
hry so všetkým, čo k tomu patrí, to nie je, skôr asi
naozaj platí, že Harry Potter a prekliate dieťa je,
presne, ako je v knižke uvedené – špeciálne vyda-
nie zo skúšok ofi ciálneho scenára originálneho
predstavenia vo West Ende, pričom vo výsledku
to teda má tvar knižky a je to na čítanie.
Aké čítanie? Na jeden záťah, čítanie jedným
dychom, ako je v prípade Harryho Pottera dob-
rým zvykom, čo je pozoruhodné už len preto,
že základným spôsobom, akým je tu čitateľovi
sprostredkovaný príbeh, je dialóg. Scénické po-
známky nás síce vovádzajú do deja a poznámky
bližšie charakterizujúce výraz postáv nám dopĺ-
ňajú emočný kontext, ale dialógy jednoznačne
dominujú. Harry, Hermiona, Draco, postavy, ktoré
dôverne poznáme vlastne plnia funkciu akýchsi
notoricky známych kulís, lebo v samotnom cen-
tre príbehu je Harryho druhorodený syn Albus
a jeho najlepší priateľ Scorpius, jediný syn Draca
Malfoya. O nich to celé je, a tiež o vzťahu otcov
a synov, čo je všetko presne látka na divadelnú
hru, akurát je to teda zároveň akože ôsmy prí-
beh Harryho Pottera, a to je vlastne v konečnom
dôsledku dosť problém.
Lebo hneď, ako čitateľ strhnutý dejom na konci
z príbehu vystúpi, a začne o ňom premýšľať, zistí,
že sa síce náramne bavil, ale vlastne iba preto, že
sa znova ocitol vo svete, ktorý má rád. Presne ako
ho má rada Rowlingová, ktorá znova obraz toho
sveta rozšírila a vďaka implementovaniu motívu
s cestovaním v čase nám umožnila nahliadnuť i do
alternatívnej verzie, v ktorej Harry s Voldemortom
prehral, avšak všetko to výpravné a dobrodružné,
čo dej ozvláštňuje, nestačí na to, aby príbeh dával
sám osebe zmysel. Potter senior sa správa ako
idiot, Potter junior ako idiot znásobujúci hlúposť
otca, a vlastne jedinou ako tak normálnou posta-
vou je Dracov syn Scorpius, ktorý však nemá dosť
priestoru na to, aby sa výraznejšie prejavil, okrem
sekvencie, v ktorej je vlastne hlavným hrdinom
a celkom najzásadnejšou postavou.
Preto tá pachuť a vlastne i rozčarovanie. Diva-
delná hra, nech je koncipovaná akokoľvek veľko-
ryso, azda nedokáže uspokojivo inscenovať onú
výpravnú fantasy epickosť, na ktorú sme u Harryho
Pottera zvyknutí, a ktorú v normálnej literatúre
rieši opis. A navyše, my tú hru čítame, nie sme teda
priamo účastníkmi divadelného deja, nepodpisujú
sa na nás herecké výkony a vôbec, nie sme súčas-
ťou jedného miesta a času, v ktorom sa príbeh na
javisku priamo odohráva, takže celá tá potenciálna
psychologická hĺbka a naliehavosť sa z príbehu
vytratili a zostalo len torzo.
Ôsmy knižný príbeh Harryho Pottera je tak
vlastne akoby upútavkou sám na seba, možno
bude fi lm, možno aj u nás niekto Prekliate dieťa
naštuduje ako divadelnú hru, kým sa tak stane,
treba dúfať, že je to menej banálne a prvopláno-
vé, ako sa zdá. Lebo Harry Potter nikdy nebol
len o dobrodružstve, ktorého je aj tu dosť, ale aj
o výpovedi, ktorá tu síce je tiež, ale veľmi nedo-
myslená, a preto vlastne hlúpa.
