Vyhľadávanie
Ďalší zväzok Historického slovníka slovenského jazyka
Historický slovník slovenského jazyka 6
Red. Milan Majtán
Bratislava, Veda 2005
Keď v roku 1991 vyšiel tlačou prvý zväzok Historického slovníka slovenského jazyka, vynikajúci český historik jazyka a znalec oboch našich jazykov profesor Alexander Stich ho privítal podrobnou recenziou, ktorú nazval Svátek jazyka slovenského (item poněkud i českého). Odvtedy sme na Slovensku zažili už ďalších päť takýchto slávnostných chvíľ, naposledy koncom roka 2005, keď sa vo vydavateľstve Veda objavil šiesty diel tohto rozsiahleho slovníkového kompendia dejín slovenského jazyka. Aj keď bez fanfár.
Je známe, že na každý nový zväzok slovníka s veľkou netrpezlivosťou čaká domáca, ale aj zahraničná slovakistika a slavistika, etymológia, etnografia i zástupcovia rôznych historických disciplín. V tomto slovníku si však s úžitkom môžu zalistovať i ďalší záujemcovia, ktorí sa chcú alebo potrebujú z akýchkoľvek dôvodov bližšie zoznámiť so staršími obdobiami nášho jazyka, vrátane spisovateľov, prekladateľov a predstaviteľov ďalších spoločenskovedných disciplín.
Historický slovník slovenského jazyka predstavuje slovenčinu z predspisovného obdobia od najstarších čias (od 11., najmä však 15. storočia) tak, ako je zachovaná v jazykových pamiatkach a písomnostiach, až po kodifikáciu spisovnej slovenčiny u Antona Bernoláka na konci 18. storočia. Nemožno pochybovať, že štúdium slovnej zásoby slovenčiny má mimoriadny význam pre poznanie národných dejín i pre formovanie historického vedomia slovenského národa.
Šiesty zväzok slovníka spracúva na 700 stranách slová a slovné spojenia starej slovenčiny od písmena T po koniec písmena V. Otvorme ho na chvíľu a trochu doň začrime. Z hlbín vekov sa nám cez modrý dym vynoria nielen slová ako tabak, tabačnica, tabačníctvo, tabačnisko a pod., ktoré pretrvali dodnes, ale napr. aj tabačník, ktorým sa vtedy nazýval náruživý fajčiar. Dozvieme sa, že sme mali aj tajára (tajomníka), tehelníka (tehliara), že tajomnica nebola tajomníčka, ale bolo to tajomstvo, že tlamárstvo niektorých bolo to, čo dnes nazývame radorečnosťou či klebetnosťou. Adjektívum treskúci sa zachovalo dodnes, ale niekde sa nám po ceste stratilo prídavné meno treskotný. Máme síce ešte aj dnes trhana, ale trhanicu (dlhotrvajúci spor) už vystriedala ťahanica. Pekné bolo aj slovo trojvôlie (zhoda troch vôlí), mali sme však i tropiť (dnes už len stvárať, vyvádzať), trpitiť sa (trblietať sa), veprovina (bravčovina), válka, válčivý a pod. Ako sa ďalej v tomto zväzku dozvieme, úblížný bol ten, čo ubližuje, úfalý bol zasa veriaci, úpadok na rozdiel od súčasnosti znamenal skôr pád, spadnutie, ale úplatok bol aj vtedy úplatkom. Prechýlené ženské substantívum k učiteľovi nebola učiteľka, ale učiteľkyňa, učitedlnica alebo učiteľníčka. Na núdzu, biedu sme mali aj slovo úskoba, hádavý človek bol vadič a sladká či nektárová chuť bola chuťou vďačnochutnou. Veľbľúdnik bol pastier tiav, kým veľbľúdorysom sme nazývali zviera, ktoré dnes poznáme ako žirafu. Naši starí používali nielen slová veľkodušný, veľkomožný, veľkomyseľný, ale napríklad aj veľkohriešny (kto mal veľký hriech alebo veľa hriechov), veľkomocný (dnes asi všemocný). Vyskytoval sa nielen výraz veľryba, ale aj veľryb, bol nielen víťaz, ale aj víťaziteľ. Bol nielen vrah, ale aj vraždec, vraždník, keď však niekto spomínal vraždelníka, každý vedel, že nehovorí o vrahovi, ale o čarodejníkovi. Mnoho bohemizmov, germanizmov a hungarizmov už v dnešnej slovenčine prepustilo miesto iným slovám.
Vynikajúco zohratý tím Historického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV na čele s Milanom Majtánom kráča úspešne a víťazne od jedného zväzku k nasledujúcemu a nemá už ďaleko ani od úplného dovŕšenia tohto veľkého slovníkového projektu dejín slovenského jazyka. Historický slovník slovenského jazyka predstavuje excelentné lexikografické dielo, ktoré vynikajúco reprezentuje súčasnú slovenskú jazykovedu doma i v zahraničí.
Slavomír Ondrejovič
