Hľadá sa zviera z inej planéty

Na Slovensku nevychádza veľa titulov, v ktorých je autorom textu a ilustrácií tá istá osoba. V tomto čísle predstavíme práve takúto autorskú knihu. Prím v nej hrá vzťah človeka a psa. Obaja počujú zvláštnu melódiu a myslia si, že ich vábi zviera z inej planéty.

Autor knihy Martin Šiška nie je vyškolený výtvarník ani erudovaný spisovateľ, Zviera z inej planéty je jeho debutom. Zaujímavosťou je, že Šiška pôsobí ako geodet, podobne ako hlavná postava jeho príbehu.

Obálka

Hoci nás príslovie nabáda, aby sme nesúdili knihu podľa obalu, v tomto prípade tak pokojne môžeme urobiť. Obálka totiž plne vyjadruje základnú ideu, naznačuje obsah aj vizuálne kvality diela. Textúra papiera evokuje plátno, podklad, ktorý Martin Šiška použil pre svoje maľované obrázky. Na obálke je zobrazený pes a bosé nohy človeka v pyžamových nohaviciach s prísnym geometrickým vzorom.

„Zememerač so psom Emanuelom stáli na prahu dverí. Ibaže tam, kde bývala chodba, boli zrazu schody. A naspodku schodiska ďalšie dvere – otvorené. Spoza nich prenikala omračujúca žiara. Vykročili. A od toho momentu už nič nebolo také ako predtým, ale to vtedy ešte netušili. Nechali sa zlákať melódiou neznámej piesne.“

Nohy Zememerača nenaznačujú vykročenie, ale pevne a odhodlane stoja na akomsi rozhraní. Čo je to za krajinu? Na hranici akých svetov sa postavy nachádzajú? Zememerač a Emanuel sú vsadení do oranžovohnedej pokojnej plochy, pred nimi sa však rozprestiera rozvlnená modročierna masa (voda, hory, oblaky?). Tvary terénu, ktorý sa pred nimi otvára, pôsobia objemne, dynamicky a zároveň rozhojdane, akoby zhmotňovali lahodnú melódiu. Zememerač a Emanuel stoja na hranici medzi zemou a nebom, svetlým a tmavým, pevným a tekutým.

Na prahu

Knižka je určená deťom od desať rokov, teda takým, ktoré stoja na prahu dospievania. Čitateľ – dieťa v tomto veku začína čeliť vlastným fyzickým aj psychickým zmenám, jeho telo môže pôsobiť trochu disproporčne (napríklad má neprimerane veľké ruky a chodidlá podobne ako Zememerač na niektorých ilustráciách). Proces dospievania charakterizuje tiež hľadanie vlastnej identity, osamostatňovanie sa, testovanie svojich schopností, spochybňovanie vlastných rozhodnutí, denné snenie, vyhľadávanie spoločnosti rovesníkov alebo o trochu starších kamarátov. V knihách pre deti nad desať rokov sa obvykle tieto špecifiká tematizujú alebo „zapracúvajú“ do dejovej línie či štylizácie postáv.

Hlavný protagonista Šiškovho príbehu je už dávno dospelý. Napriek tomu občas bojuje s neistotou a vydáva sa na iniciačnú cestu do novej životnej etapy. Zememerač sa v novom svete neocitne okamžite, neprepadne sa doň, ale po dlhom váhaní, schod po schode zostupuje do hĺbky a púšťa sa do nového terénu. Výtvarne je tento moment zachytený výstižne – vidíme Zememerača a Emanuela prechádzať zo známeho, zmapovaného územia (podkladom maľby sú geodetické plány) do neznámej, nepopísanej bielej plochy. Obe postavy sú označené zrkadlovo otočenými začiatočnými písmenami ich mien. Netrúfam si odhadnúť, nakoľko ide o zámer, intuíciu či zásah grafika s ohľadom na kompozíciu dvojstrany. Ak sa prikloníme k verzii, že zrkadlenie iniciálok je autorským zámerom, potom ho môžeme interpretovať aj ako metaforu, informáciu, že prechod Zememerača a Emanuela do novej životnej etapy začína vstupom za zrkadlo.

Započúvať sa a vykročiť

Opustiť bezpečie známeho, teplú posteľ a útulnú izbu, si vyžaduje poriadnu dávku odhodlania. Zememerač netušil, aká cesta ho čaká. Váhavo vykročil do tmy, v papučiach nahmatával každý schod a zostupoval čoraz hlbšie. Jeho námaha bola odmenená – schodisko vyústilo na snehobielu pláň. Začal spoznávať krajinu a z diaľky, skoro ako vôňa, k nemu doliehala jemná melódia. Zememerač s Emanuelom kráčali za piesňou, ale na ilustráciách vidíme, že ich cesta nebola pokojnou prechádzkou. Občas bežali, prepadli sa do sopečného krátera, potom leteli vzduchom, plavili sa na jazere, krútili sa vo vodnom víre, takmer sa utopili vo vodovodnom potrubí, liezli na vysokú horu, nakukli pod povrch zeme, prekonávali priepasť po povrazovom moste, preháňali sa na sánkach.

Zememerač a Emanuel sú v texte zobrazení zblízka (priamou rečou, introspektívne), ale na ilustráciách sú väčšinou zachytení maličkí, iba v siluetách na pozadí rozmerných farebných plôch. Vďaka tomu čitateľ môže precítiť oslobodzujúci a radostný pocit túlania sa krajinou, uvedomovania si, že sme súčasťou čohosi väčšieho.

Krajina, ktorou protagonisti putujú, je nestála. Prudko sa v nej mení počasie aj ročné obdobia, rovina a hory, pustatina a les, chaos a poriadok. Niekedy je Zememeračovi a Emanuelovi príjemne v otvorenom priestranstve, inokedy sa radšej stiahnu do jaskyne. Občas bedákajú nad stratou domova, vzápätí si však vychutnávajú slobodu tulákov. Raz víťazí rozum, inokedy cit.

S náhlymi zmenami prostredí sa hravo a vkusne vyrovnali Braňo Matis a Eva Benková, autori grafického spracovania knihy. Hranice niektorých obrázkov sú zadefinované ostro lomom strany, iné neurčito prechodom dostratena, ďalšie majú svoj predvoj v podobe výraznej kapitálky „vystrihnutej“ z maľby.

Na ceste

Zememerač a Emanuel sa nechali zvábiť neznámou piesňou, tichým volaním. Túžili nájsť pôvodcu toho volania. Napokon nenašli zviera z inej planéty, ale našli iných hľadajúcich – Indiánku a koňa s menom Vietor. Ako sa v závere knižky dozvedáme (nie tak pateticky, ako to teraz vyznieva), domnelým zvieraťom z inej planéty je Láska. A ako nám dopovie ilustrácia, k láske patrí aj pes (symbol vernosti) a kôň (symbol vášne a vytrvalosti).

Čo teda knižka tlmočí tínedžerom? Že stoja na prahu vlastnej cesty. A že je v poriadku zostúpiť do svojej vnútornej krajiny, spoznávať ju, kráčať (hoci aj so zakopnutiami a pádmi), hľadať zdroj tichého volania, aj keď nevieme presne, čo hľadáme. A tiež, že je fajn nekráčať úplne sám. Zememerač mal na svojej ceste sprievodcu. Zo psa Emanuela sa zakrátko stal priateľ, najlepší, akého človek môže mať. Zememerač porozumel jeho reči, začali sa striedať pri ťahaní sánok, tvorivo si pomáhali v zložitých situáciách, mysleli jeden na druhého, jeden druhému pomáhali prekonávať strach. Spolu tiež našli Indiánku, koňa a vrátili sa domov.

Čo ďalej s knižkou

Kniha Zviera z inej planéty je poetická, autor využíva metaforický jazyk literárny aj výtvarný, ktorému čitatelia vo veku nad desať rokov už budú rozumieť. Ak nechceme jej melódiu nechať iba doznieť v tichu, môžeme deťom ponúknuť nasledujúce nadväzujúce aktivity.

• Pozrieť si dôkladne ilustrácie Martina Šišku a maľby surrealistov (najmä Paul Klee). Spája ich niečo?

• Nájsť pieseň k zvoleným ilustráciám. Aká hudba by sa k nim hodila? Zvuk ktorých hudobných nástrojov by mohla obsahovať melódia, ktorá na Zememerača a Emanuela pôsobila tak neodolateľne?

• Keď pieseň/piesne k zvoleným obrázkom nájdeme, skúsme si ju/ich vypočuť so zatvorenými očami a s ceruzkou v ruke. Pri počúvaní nechajme ruku voľne kresliť línie, zachytávať kresbou melódiu.

Petra Baďová (1985) pracuje v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre. Okrem iných publikácií jej vyšla aj Existenciálna estetika vecí (2016). Zaoberá sa estetikou krajiny, situácií a vecí a dejinami výtvarného umenia.