Vyhľadávanie
Po približne pätnástich rokoch od slovenského vydania známeho románu Peterburg (v preklade rusistky a spisovateľky Evy Maliti Fraňovej vyšiel prvý raz v r. 2001, vzápätí v druhom vydaní aj v r. 2003) sa nám do rúk dostáva román Strieborný holub. Andrej Belyj (1880 – 1934) dielo napísal ešte pred Peterburgom. No tak ako knihy, aj ich preklady majú svoje osudy a nie vždy sa pri nich z rôznych príčin zachováva chronológia pôvodín, čo do istej miery, hoci asi nie podstatnej, môže ovplyvniť ich recepciu.
Pravdepodobné je, že slovenskí čitatelia vysoko oceňovaného Peterburgu budú k Striebornému holubovi pristupovať pod dojmom prvého zo spomenutých románov s nemalými očakávaniami týkajúcimi sa myšlienkovej i umeleckej kvality diela. Rovnako pravdepodobné je, že napriek tematickej odlišnosti a čiastočne aj odlišnému vyzneniu román o „striebornom holubovi“ tieto očakávania naplní. Ide o myšlienkovo hlboké dielo, z ktorého vo veľmi čírej podobe prehovára – možno trochu pateticky povedané – ruská duša. Belyj patrí k plejáde autorov, v dielach ktorých fenomén „ruskosti“ nemožno nevycítiť už od prvého riadku, jeho prítomnosťou získavajú tieto diela špecifickú mentálnu atmosféru, pochopiteľne, spoluurčovanú osobitosťou autorského subjektu. Belyj sa v celej tvorbe sústreďuje na odhaľovanie podstatných čŕt ruskej mentality, ruského duchovna, zasadzujúc ho do priestoru krížiacich sa vplyvov západnej a východnej civilizácie, ríše racionality, jasnej a účelovo zameranej mysle a ríše iracionality, tajomných mystérií, temných vášní.
Andrej Belyj (vlastným menom Boris Bugajev), prozaik, básnik, autor viacerých románov, poetických zbierok i memoárových kníh, jeden z najznámejších predstaviteľov ruského mladosymbolizmu, resp. postsymbolizmu, bol vzdelanec inklinujúci na jednej strane k vedeckému poznaniu, na druhej strane k umeniu a k duchovnu v širšom slova zmysle, toto zameranie uňho napokon prevážilo.
Román Strieborný holub možno pokladať za autobiograficky motivovanú, základnými myšlienkami mladosymbolizmu determinovanú výpoveď o hľadaní duchovných ideálov, o úsilí naplniť víziu o novom človeku, novom type duchovna, ktoré by však bolo previazané s archetypmi ukotvenými v ruskej kultúrnej histórii. Hlavný protagonista románu reprezentuje podobný hľadačský typ nového duchovna, akým bol sám Belyj. V jeho myšlienkovom svete sa prelína viac vzájomne sa líšiacich prvkov, nachádzame tam napríklad myšlienky aj u nás známeho antropozofa Rudolfa Steinera, ktoré sa prelínajú a vytvárajú zvláštnu symbiózu s ideami pravoslávneho kresťanstva. V románe autor vytvoril druh osobitej sekty, podobnej tým, ktoré boli rozšírené v Rusku.
Sujet románu je pomerne jednoduchý. Mladý básnik, filológ Peter Dariaľskij, zahĺbený do antickej filozofie a kultúry, sa zamiluje do krásnej, jemnej Katenky, ktorá pochádza zo šľachtickej rodiny. Napriek počiatočnému nesúhlasu sa Petrovi podarí získať od barónky, Katinej babičky, prísľub, že sa bude môcť uchádzať o jej ruku, dôjde k zásnubám a zdá sa, že Petra i jeho budúcu ženu čaká šťastná budúcnosť. Dariaľskij, ktorý je zároveň nadšeným obdivovateľom ľudu a všetkého, čím ľud žije (vrátane jeho jazyka), sa však čoskoro stane objektom zvádzania jednoduchej, neveľmi pôvabnej, priam živočíšne pôsobiacej, no dostatočne rafinovanej dedinčanky Matriony. Ako sa ukáže, u Matriony nešlo o náhodný záujem, ale o premyslenú taktiku „holubej“ sekty na získanie intelektuálne založeného Petra. Mal totiž poslúžiť plánom sekty a cez telesno-duchovné, rituálmi usmerňované spojenie s Matrionou počať bytosť, ktorá by mala spasiteľský, a teda aj obnovovateľský potenciál. Peter postupne prehliadne svoju situáciu a pokúsi sa ju zmeniť, sekta sa však svojich plánov nerada vzdáva a zradu neodpúšťa...
V utrpení Dariaľského, ktorý sa zmieta medzi dvoma túžbami a zvádza bolestivý vnútorný boj, ako ďalej nasmerovať svoj život, pre ktorú z dvoch nezlučiteľných alternatív sa rozhodnúť, kým ešte nie je neskoro, či pre návrat k ušľachtilej, európsky vychovanej Katenke alebo pre ešte hlbšie spojenie s prostoduchou predstaviteľkou ľudu Matrionou, Belyj ukázal zápas, ktorý sa tak často odráža v ruskej filozofii a celej kultúre, v diskusiách až polemických. Do tohto zápasu vstupovali mnohé významné osobnosti ruskej literatúry i filozofie, stačí spomenúť Dostojevského, Soloviova, Berďajeva, Florenského, či iných mysliteľov, hľadajúcich miesto Ruska medzi Západom a Východom, odhaľujúcich jeho osobitosť ako základ možnej obrody ľudstva.
Okrem myšlienkovej sýtosti, obdivuhodného ponoru do vnútornej drámy postáv, ale aj do pnutí a istej rozorvanosti charakteristickej pre ruskú kultúru, na románe upúta jazykové bohatstvo, diferencovanosť prejavu jednotlivých postáv, prelínanie intelektuálneho jazyka s ľudovým. Pri čítaní románu Strieborný holub som si opakovane uvedomovala, že Andrej Belyj tu, ako i v iných svojich dielach, preukázal skutočné majstrovstvo pri hľadaní najjemnejších výrazových nuáns.
Zároveň som si nemohla nevšimnúť, ako úspešne toto hľadanie preniesla do slovenského textu prekladateľka Eva Maliti Fraňová, dôverná znalkyňa spisovateľovho diela, ktorá je aj autorkou monografie o ňom. Aj tento jazykový moment nesporne prispieva k čitateľskému zážitku zo Strieborného holuba.
