Vyhľadávanie
Tváre bohémy
John Updike: Hľadaj moju tvár
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Pavel Vilikovský
Americký spisovateľ John Updike má za sebou rozsiahlu tvorivú činnosť. Viaceré jeho knihy získali prestížne literárne ocenenia, mnohé boli sfilmované. Kniha Hľadaj moju tvár je prekladom nateraz posledného diela z roku 2002.
Dej románu sa odvíja približne od polovice minulého storočia a završuje sa v aktuálnej súčasnosti. Zavedie nás do prostredia umeleckej bohémy a osvetľuje pozadie vzniku a vývinu abstraktného expresionizmu a pop artu. Protagonisti románu majú svoje reálne prototypy v predstaviteľoch spomínaných umeleckých smerov. Mená významných výtvarníkov sú často pozmenené iba minimálne a čitateľ, ktorý pozná kontext, ich dešifruje jednoducho. Pod menom Onno de Genoog tu vystupuje W. de Koonig, pod menom Bernie Nova sa skrýva Barnett Newman atď.
V centre románového diania stojí postava, ktorá ostávala viac–menej na okraji umeleckého spektra. Prostredníctvom Hope Chafetzovej a jej problematických partnerských vzťahov k trom manželom, z ktorých prvý – Zack McCoy - nebol nikto menší ako Jack Pollock, autor zachytáva nielen historické podhubie, ale popritom nás nevtieravo naviguje priamo do víru umeleckého života. Keďže Hope nepatrila k čelným predstaviteľom abstraktného expresionizmu: „Zack sa za jej maľovanie hanbil“ (s. 13) má o to väčšiu schopnosť vidieť veci z nadhľadu. Pretože, ako hovorí, umelci „väčšinou boli všetci zahrabaní vo svojich ateliéroch a žiarlili na domnelé úspechy tých ostatných“ (s. 44). Napokon i ona má svoj reálny predobraz v maliarke Lee Krasnerovej, manželke Jacka Pollocka. Príbeh literárnej postavy je oveľa bohatší na udalosti ako život jej predlohy, autor doň implikoval vlastné spomienky na detstvo, svoje nepretržité hľadanie vlastných koreňov.
John Updike román Hľadaj moju tvár osnoval ako interview, ktoré pripravuje začínajúca výtvarná kritička Kathryna D´Angelo so starnúcou maliarkou. Paralelne s týmto dialógom prebieha aj nevyslovený dialogizovaný vnútorný monológ maliarky, ktorá sa vyrovnáva s vlastnou minulosťou. Obidve zložky spolu komunikujú, monológ Hope funguje ako vnútorné zdôvodnenie a intímne prehĺbenie rozhovoru, ktorý zaznamenáva diktafón výtvarnej kritičky.
Ďalšiu románovú líniu vytvára vzťah kritičky a umelkyne – táto línia zahŕňa časový úsek jedného dňa, počas ktorého sa odohráva rozhovor v tichom vidieckom sídle Hope Chafetzovej. O tom, kto je to Kathryna D´Angelo, sa dozvieme iba zbežne. Nakoniec, ťažisko spočíva v rozhovore, do ktorého uvoľnenosť vnáša práve Hope. Autenticky vykresľuje atmosféru umeleckej komunity, tvorivú genézu umelcov, odhaľuje ich tvorivé zámery, ako i špecifické súvislosti amerického abstraktného expresionizmu s európskymi avantgardnými smermi, predovšetkým so surrealizmom.
Hopina svojrázna spoveď na Kathrynin diktafón aj mimo neho je okrem toho plná ilúzií a očarenia úspešnými mužmi, s ktorými zdieľala časť svojho života. Popri opisoch sexuálnych a pijanských orgií je tu množstvo nefalšovanej lásky i ľudských slabostí a nedostatkov; to všetko patrí k osobitosti jedincov alebo k jedinečnosti osobností, ktoré môže čitateľ v knihe Hľadaj moju tvár nájsť.
Jaro Vlnka
