Recenzia
Katarína Gecelovská
17.05.2023

Hľadanie ľudskosti vo vyľudnenom Miláne

Román Laury Conti vyšiel po prvý raz v taliančine pred šesťdesiatimi rokmi a slovenskému čitateľovi ho podobne ako ďalšie zaujímavé staršie tituly (Viem, prečo vtáčik v klietke spieva Maye Angelou, Zúfalé postavy Pauly Fox či Čierne šaty s perlami Helen Weinzweig) prináša vydavateľstvo Inaque. Jeho autorka pracovala ako lekárka a celý život sa politicky angažovala – napríklad v oblasti ochrany životného prostredia.

Aj rozprávačkou Cecílie a čarodejníc je doktorka, do ktorej Laura Conti priznane vložila časť zo seba. V jedno sparné augustové leto koncom päťdesiatych rokov sa náhodne zoznámi so smrteľne chorou tridsiatničkou Cecíliou a jej dcérkou Teou. Toto stretnutie rozčerí hladinu jej zabehaného života a uvažovania. Cecília je nevzdelaná žena z dediny, akosi ešte patriaca do ‚starého sveta mystických vzťahov a magických súvislostí‘ (s. 47), zatiaľ čo rozprávačka je vyštudovaná lekárka s knižnicou plnou filozofických a odborných titulov. Vzdelanú, racionálne uvažujúcu mestskú ženu priťahuje práve Cecíliina naivita, nevinnosť a priezračnosť, na ktorých vybuduje svoje sympatie a súcit. Takýto obraz Cecílie však začnú spochybňovať rozličné do neho nezapadajúce aspekty jej správania, ako napríklad odkladanie hospitalizácie pod všemožnými výhovorkami. Dve ženské postavy sa k sebe približujú a opäť sa vzďaľujú –  napriek snahe Cecílii porozumieť rozprávačke na nej neustále niečo uniká, čo prináša zaujímavú otázku hraníc nášho súcitu a náklonnosti v súvislosti s našou pohodlnosťou a vlastnými potrebami a predstavami.

Samotný dej v knihe takmer absentuje, väčší dôraz sa kladie na popis jemných odtienkov a zmien v Cecíliinom správaní a v rozprávačkinom vnímaní jej osobnosti a prežívania blížiacej sa smrti. Sama konštatuje: „Zatiaľ čo v iných príbehoch sú postavy ľudské a konkrétne, majú meno a priezvisko, stretávajú sa, opúšťajú sa a znova sa schádzajú, milujú sa a nenávidia, hádajú sa, tvoria protiklady a zúfajú si z nich, tu sú, naopak, názory, myšlienky, pocity, úmysly, náklonnosti a neurčité dojmy, ktoré sa ako nehmotné postavy hýbu a stoja, krížia sa a rozchádzajú.“ (s. 100) O rozprávačke sa za celý čas dozvieme len málo – nepoznáme jej meno, minulosť, vzťahy – vieme akurát, že je to nevydatá a bezdetná tridsiatnička, ktorá väčšinu svojho času venuje práci. Je nám však prístupné jej uvažovanie a spôsob videnia sveta. V jej nahliadaní na udalosti a vnímaní Cecílie cítime určitý emočný odstup – medzi čitateľom a skutočným prežívaním pocitov stojí rozprávačkino „rácio“ (jej rozumové úvahy o uvedomovaní si smrti, o túžbe mať možnosť slobodnej voľby, aj keď je človek smrteľne chorý, či o fungovaní súcitu). Tento rozumový chlad môže čitateľovi znemožniť prežiť katarziu, hoci román stvárňuje také emočne silné témy ako smrteľná choroba a ľudskosť v boji s etickými či profesionálnymi zásadami.

Vyzdvihla by som však autorkinu schopnosť beletristicky spracovať otázky a témy, o ktorých bezpochyby ako lekárka veľa premýšľala (prístup blízkych a spoločnosti k nevyliečiteľne chorým, eutanázia), tak, aby z textu nevyčnievali a vyznievali prirodzene. Vysoko hodnotím aj „atmosférické“ opisy vyľudneného augustového Milána, schopnosť zachytiť subtílne dojmy či spisovateľkine nebanálne pozorovania a úvahy. Napríklad úvahu o tom, prečo rozprávačku v jeden letný večer na ceste do reštaurácie tak zaujala postava ženy a dievčatka, až musela zastať a otočiť sa späť k nim: „Dôvodom bola – teraz to viem – prchavá, klamlivá solidarita, ktorá akoby sa vytvorila, keď nás ostalo primálo na pustých uliciach – primálo na to, aby sa nám aj náhodné stretnutia javili ako skutočne náhodné. Boli sme v pokušení domnievať sa, že mali nejaký význam a účel (…). Inokedy, v iných časoch, býval svet vyľudnený a tichý, a preto sa zdá, že v každom stretnutí stretávame sami seba: samých seba v dávnej minulosti.  (…) Máme nutkanie chytiť vás za šaty a zadržať vás a v rovnakej chvíli túžime po tom, aby ste odišli, než sa hrozby zmenia na skutočnosť, než sa premeníte na neznáme a odlišné postavy.“ (s. 15 – 16)

Laura Conti: Cecília a čarodejnice

Preklad: Ivana Hlubocká

Bratislava: Inaque, 2022