Vyhľadávanie
Vladimír Petrík: Hľadanie minulého času. Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009
Rozhovor Vladimíra Barboríka s doyenom slovenskej literárnej kritiky a historiografie Vladimírom Petríkom, ktorý nám ponúka kniha Hľadanie minulého času, nemá byť imitáciou medzigeneračného sporu dvoch čitateľov, nemá ani predstierať ich partnerstvo. Barboríkove otázky sú podnecovateľom aktívneho participanta na aktuálnom literárnom živote, ktorý má oproti iným súčasným čitateľom jednu nespornú výhodu – veľa si pamätá. Petrík spoluvytvára memoáre, hľadá minulý, pre mnohých z jeho generácie akoby stratený čas. Autor nepíše o sebe ako o objekte, sám je subjektom. Čítať príbeh slovenskej kultúry, ktorý Vladimír Petrík spoluvytváral, je záživným exkurzom do našej historickej pamäte. Kladie podnety, neraz nemilosrdne odkrýva „svoje a svojich viny“, vždy ale ostáva objektívnym. Chlapec z Liptova, pre ktorého by bez spustenia lanovky ostali tatranské končiare zrejme navždy nepoznanými, sa postupne stáva erudovaným mužom z mesta. Mladý muž, ktorý okúsil krásu i náročnosť manuálnej práce, sa ani v dospelosti neodcudzí odkazu svojho otca, ostať slušným, poctivo pracujúcim človekom. Vladimír Petrík. Čitateľ rodokapsu, verneoviek a mayoviek ktorý sa postupne mení na kritického recipienta tvorby Jégého, Balleka, Slobodu, Vilikovského či Pankovčína, aby nikdy nezabudol na zážitok, ktorý mu priniesol prvý kontakt s knihou. Petrík nám prostredníctvom svojho rozpamätávania sa empaticky približuje rôznorodé spoločenské postoje jednotlivých generácií svojich kolegov z Ústavu slovenskej literatúry, kde desaťročia pôsobil, a napriek tomu nepolitizuje, nemá ambíciu biľagovať. Snaží sa podať svedectvo. Svedectvo o možnostiach, ktoré boli literatúre a literárnej vede ponúknuté, zrkadlo toho, ako ich jednotliví literárni kritici a historici zužitkovali. „Človek potrebuje literatúru ako zrkadlo, aby videl lepšie sám seba,“ vraví Petrík. Od tých, ktorí budú čítať jeho spomienky, a nájdu sa v nich, autor nechce reflexiu ich niekdajšieho počínania, nejde mu o sypanie si popola na hlavu. Ide mu o dialóg, rozhovor o procesoch, v ktorých má korene aj súčasná kultúra. Priznávajúc, že „každá generácia by sa mala vyrovnať s literatúrou zo svojho vlastného stanoviska,“ Petrík bez snahy ospravedlňovať konštatuje, že hoci síl na komplexné literárnohistorické vyrovnanie sa s povojnovou slovenskou literatúrou, bolo v jeho generácii (Gáfrik, Noge, Drug) nadostač, „nebolo vôle“. Svojím príbehom o premenách života sa podvedome obracia na mladšie generácie čitateľov. Kdesi medzi riadkami tajne dúfa, že nájdu odvahu pokúsiť sa o vyslovenie svojho názoru na podoby literatúry. Inšpirácií ponúka mnoho. Petríkovo videnie literárneho života nie je stereotypné. Dejiny slovenskej literatúry by podľa neho nemuseli mať doterajšími generáciami literárnych historikov petrifikovanú podobu. Bednárov Sklený vrch (1954) by mal byť v periodizácii slovenských literárnych dejín nahradený knihou Hodiny a minúty (1956), román Margity Figuli Babylon by bolo možno nazerať aj optikou inšpirácií Prusovým Faraónom a pod. Čitateľa Barboríkovej dišputy s Vladimírom Petríkom, samozrejme, zaujme neraz pikantné pozadie literárneho života. Osemdesiatročný jubilant Vladimír Petrík mnohé zažil. Odhaľujúc fungovanie spisovateľských zjazdov v dobách nedávno minulých, cenzorských zásahov do tvorivej práce každého zo zúčastnených, postojov viacerých laických i odborných čitateľov voči režimu sa Petrík snaží prerozprávať svoje prežívanie „fungovania minulosti“. Podáva portréty kľúčových osobností slovenskej kultúry. Dynamické obrazy Andreja Mráza, Mikuláša Bakoša, Karola Rosenbauma, Viktora Kochola, Stanislava Šmatláka, Oskára Čepana a iných sú pre záujemcu o reflexiu slovenskej kultúry čítaním viac ako potrebným. Zástoj viacerých politických exponentov bývalého režimu (Viliam Šalgovič) nie je pre jubilanta príležitosťou na ukazovanie prstom, ale trpkosmiešnym poohliadnutím sa po absurditách neokrôchaného správania sa mocných. Petríkovým rozprávaním napriek tomu neraz prestúpi humor. Zmysel pre vtipnú pointu predkladaného mikropríbehu oživuje konkrétne časti čítaného textu. Neidealizuje, nepozná pátos, nezľahčuje minulosť. Každý, kto siahne po knihe Hľadanie minulého času, pocíti závan kultúry. Uvedomí si jej pravidlá, pocíti jej nespútanú slobodu. Čítať Petríkove spomienky je zážitkom.
Peter Mráz
