Vyhľadávanie
Sugestívny románový debut Nebo je naše od britského autora Luka Allnutta, ktorý žije ostatné roky v Prahe, priblížil slovenskému čitateľovi preklad Evy Budjačovej. Tento nevšedný príbeh o láske, strate, zúfalstve i nádeji priniesol hlbokú sondu do pocitov rodičov, ktorí napriek vytrvalému úsiliu a pomoci lekárov v zápase s neľútostnou chorobou stratili poslednú nádej na záchranu svojho dieťaťa. V deji plnom dynamických zvratov sa prelína smútok, ľudské utrpenie so snahou prekonávať prekážky, ísť ďalej v živote a podeliť sa o poznatky s ostatnými.
Allnutt citlivým štýlom zoznámil čitateľov s osudom dvoch hlavných hrdinov – poslucháčov v Cambridgei. Anna úspešne študovala ekonómiu a už mala viacero pracovných ponúk z Londýna, a Roba, ktorý sa venoval informatike a pracoval na programe, čo súvisel s online mapami. Veril, že raz bude pôsobiť na voľnej nohe a peniaze mu nebudú chýbať. Anna jeho softvéru spočiatku veľmi neverila, ale Rob to naozaj dokázal. Po predaji programu bol z neho úspešný, bohatý muž, ktorý si dokázal získať Annu a založiť rodinu. Po čase sa dočkal aj toho najvzácnejšieho – syna Jacka, ktorému vytvoril svet plný dobrodružstiev a prekvapení.
Po čase rodinnú pohodu narušili Jackove nečakané drobné nehody, počas ktorých odpadol alebo sa mu krútila hlava. Anna a Rob nechceli nič podceniť, a tak podstúpili kolotoč vyšetrení. Záver bol zdrvujúci – menší nález na mozgu s nevyhnutnou operáciou. Krutá rana ich ochromila a nevedeli, ako to povedať Jackovi.
Autor vykreslil hodnoverne neobyčajné úsilie rodičov pri hľadaní informácií o iných deťoch s podobnou diagnózou vrátane diskusií na viacerých internetových fórach. Tam sa náhodou dozvedeli o úspechoch lekára Sladkovského a jeho klinike v Prahe. Tak objavili iskričku nádeje. Allnutt sa naozaj vnímavo vžil do pocitov hlavných hrdinov, vystavených silnému stresu a strachu zo synovho ochorenia. Ukázal ich vnútorný zápas s krutou chorobou a jej dôsledkami, ktoré si nechceli spočiatku ani len pripustiť. Vo svojom trápení pochopili, že nemožno čakať na zázrak, lebo Jackovi sa priťažilo a je lepšie odporúčaný zákrok neodkladať. Operácia sa podarila a bol len mizivý predpoklad, že by sa mohol nádor zas obnoviť. Všetci sa upokojili a chlapček sa vrátil do normálneho života, do školy i k obľúbenému fotografovaniu. Po čase však v škole zasa odpadol. Zdesenie sa opäť vrátilo do rodiny. Vyšetrenie ukázalo, že agresívny nádor je späť. Lekári navrhli len chemoterapiu, ale skonštatovali, že tá „bude mať len paliatívny charakter“. Všetci stáli pred dilemou – „ako povedať dieťaťu, že zomiera“, ako to oznámiť blízkej rodine a priateľom?
Jack už nenavštevoval školu, chodil iba na chemoterapiu. Rob s nádejou hľadal východisko na internete a opäť si prezeral stránky kliniky v Prahe. Anna však pochybovala: „je to až príliš dobré, aby to mohla byť pravda“. Napriek tomu to Rob nevzdal a bez vedomia Anny, keď odišla za chorou matkou, odletel so synom do Prahy. Tá sa onedlho dozvedela pravdu a prišla pre Jacka. Nemohla uveriť, že Rob, ako nezodpovedný hazardér, uniesol ich chorého syna. Naďalej pochybovala o klinike, priniesla mu viaceré negatívne názory a skúsenosti rodičov, ale Rob videl iba chvíľkové zlepšenie stavu milovaného Jacka. Po návrate do Londýna pokračoval Jack v chemoterapii, ale tá mu už nepomohla.
Anna a Rob sa každý po svojom vyrovnávali s bolestivou stratou. Rob začal piť, stal sa z neho iný človek, obviňoval manželku zo smrti syna. Anna nenašla východisko a rozhodla sa odísť. Rob ostal v dome sám so smútkom a vodkou. Keď vypil všetko, čo našiel, odišiel do Cornwallu, ale aj tam sa uchyľoval do krčiem. Odtiaľ dochádzal k synovmu hrobu, samozrejme, s vernou „ploskačkou“.
Raz sa dozvedel, že obvinili doktora Sladkovského, lebo používal ľudskú plazmu na posilnenie imunity pacientov a neregistrované lieky. Pochopil, že sa dal hlúpo nachytať na internete a uveril podvodníkovi. Anna mala skutočne pravdu. Nečakané fiasko s pražskou klinikou konečne Roba prebralo. Dokonca našiel silu a ospravedlnil sa Anne. Zároveň začal zápasiť aj so svojou neresťou – alkoholom. Už v prvých skromných „okienkach triezvosti“ sa Rob vrhol na fotografovanie. Svoje obrázky nahrával na web, ktorý nazval Nebo je naše. Bol to jeho koníček, ktorý mu pomáhal prežiť dlhé dni. Návratom na miesta, kde kedysi fotil s nadšením aj Jack, ostrá bolesť zo straty syna pomaly ustupovala. Zostávali len príjemné reminiscencie na šťastné chvíle. Medzi amatérskymi fotografmi si získala táto webová stránka popularitu. Rob rád čítaval komentáre k fotografiám. Občas si predstavoval, že ich píše Jack, lebo boli z miest, ktoré mal rád. Aj Anna potajme sledovala Robov web a pod šifrou písala povzbudivé komentáre. O tom sa dozvedel až raz pri osobnom stretnutí. Po dlhom čase sa konečne dokázali porozprávať bez nenávisti, vzájomného obviňovania zo smrti syna. Mali už len spoločné spomienky na milovaného Jacka, ktoré ich budú navždy spájať.
Rob vytvoril projekt Slnečnice (názov navrhla Anna), k čomu ho inšpiroval článok o smrteľne chorom chlapčekovi, ktorý dokumentoval fotografiami posledné chvíle svojho života. Začal oslovovať rôzne firmy a spoločnosti, aby venovali nevyliečiteľne chorým deťom moderné fotoaparáty a v rámci projektu ponúkal aj bezplatné kurzy (doma alebo v nemocnici). Prekvapil ho nevšedný záujem detí, ktoré chceli zvečniť svoj svet, svet o ktorom vedeli, že ho opúšťajú. Rob to veľmi citlivo vnímal a rozhodol sa, že pomôže zrealizovať detské sny. A tak mal zas prečo žiť.
Obrazy Roba, ktorý sa nedokázal vyrovnať so smrťou syna, jeho pád na samé dno, život v koži alkoholika, šok zo zlyhania a jeho prebudenie, patria k najsilnejším častiam románu.
Allnuttov debut je plný emócií, lásky, sklamania, odpustenia i duševnej sily prekonať nežičlivý osud. Najmä tragédia malého Jacka iste zaujme čitateľov, ktorí siahnu po tejto téme. Tá sa však netýka len tých, čo už prežili stratu svojho blízkeho, ale všetkých. Nik totiž nevie, kedy ho postihne niečo podobné. Z textu románu vyžarujú prenikavé postrehy autora o náročnej a nevďačnej téme, akou je rakovina, nemocničné prostredie, sila falošných informácií, bezohľadnosť ľudí, ktoré naznačujú, že má z tejto oblasti aj vlastné skúsenosti.
Katarína Mikluščinová
