Vyhľadávanie
V memoárovej knižke sú na jednej snímke veľkorovnianskí Ferkovci pokope. Je tam Milan, jeho starší brat Vlado, plus jeho synovia Jerguš a Andrej. Gény literárneho talentu Ferkovci akiste zdedili po svojom otcovi, svetom ošľahanom drotárovi a písmakovi.
Po prečítaní rozsiahlej knižky sa spytujem: Čím nebol JUDr. Milan Ferko? Nikdy nebol právnikom! Bol angažovaným mládežníkom – funkcionárom, bol redaktorom Smeny, šéfredaktorom Slovenských pohľadov i Mladej tvorby. Bibliografia jeho diel predstavuje 180 titulov, vrátane prekladov. Rozvetvený je aj jeho žánrový diapazón: písal poéziu, prózu, bol dramatikom i filmovým scenáristom, na častých zahraničných cestách reportérom. Historickými románmi mapoval slovenské dejiny osobitne z čias Svätopluka a solúnskych bratov. Mnohými dielami sa prezentoval v literatúre pre deti a mládež. Jeho dva filmy Keby som mal pušku a Keby som bol dievča oceňovali aj v zahraničí. Ja si podnes pamätám na jeho „cestopisnú“ knižku Prežil som Sibír (1969). Knižka neprežila, lebo ju v čase normalizácie stiahli z obehu.
Je logické, že autor akcentuje udalosti súvisiace s okupáciou a následnou normalizáciou, ktorá neposlušných spisovateľov, vrátane autora či Petra Karvaša, kade – tade porozmetala a zakázala im publikovať. Ferko práve Karvašov tragikomický prípad vtipne glosuje.
Karvaš prišiel na previerky v saku s podšívkou navrch, no pod plášťom. Keď vstúpil pred komisiu, pozdravil „česť práci“, odložil plášť a prevliekol si sako ako treba. Na saku mal kopec vyznamenaní: za účasť v SNP, za služby v diplomacii i ocenenia za tvorbu doma, resp. v zahraničí.
Ferkovu všestrannú činnosť a literárnu tvorbu s ukážkami ťažko vtesnať do memoárovej knižky. Autor sa o to pokúsil, no zrejme preto je knižka priveľmi ťažká a hrubá, neúnosná. Vyžadovala si dôslednejšiu vlastnú redakciu. Hojné citácie zo súdobej tlače sú v súčasnosti málo presvedčivé, lebo prvá starne ideologická publicistika šitá horúcou ihlou.
Ferko je osobitne neľútostný voči niekdajším kolegom, o ktorých vedel alebo usudzoval, že „spolupracovali“, ba aj udávali... A preto práve v čase normalizácie úradovali ako spisovateľskí činovníci a zároveň sa tešili nezaslúženej preferencii svojich diel. Meno ďalšieho kolegu zo svojho košiara zásadne píše s malými písmenami.
Rozsiahla knižka bohato ilustrovaná dobovými snímkami dá zabrať aj skúsenému čitateľovi. Nedá sa zhltnúť jedným razom, skôr nám prichodí vracať sa k nej ako k ďalšiemu svojskému prameňu informácií o dobe, v ktorej sme žili... a čo neuveriteľné sme preskákali pri hľadaní raja.
