Hľadanie stromu - Anna Gajdošová - Hraničné a preplnené

Hraničné a preplnené

Hraničné a preplnené

Anna Gajdošová: Hľadanie stromu

Košice, Interart 2006

  Knihu tvorí osem poviedok. Anna Gajdošová sa do nich snažila vložiť celá. Bezo zvyšku. Poviedky sú hraničné. Z formálneho aj obsahového hľadiska. A preplnené. V dobrom aj zlom zmysle. Gajdošová ovláda literárnu skratku, pravdepodobne jej však veľmi málo hovorí narácia alebo fabulácia. Možno to ignoruje. V každom prípade, čítať Hľadanie stromu vyžaduje pevné nervy, intelekt a hlavne nič dopredu neočakávať.

  „Kniha Hľadanie stromu zaujme, zdá sa, najmä náročnejšieho čitateľa, disponovaného textové podoby hranice dotvárať vlastnou skúsenosťou,“ dočítame sa na prebale. Priznám sa, často bývam podozrievavý voči takýmto vyjadreniam – akoby sa tým malo ospravedlniť čosi, čo je napísané nedokonale a nesúvislo. Málokedy sa presvedčím o opaku.

  Hlavný problém u Gajdošovej nájdeme hneď v prvej poviedke. Je ním prílišná úvahovosť. Samotný príbeh sa dostáva do pozície akejsi štruktúry, do ktorej by bolo najvhodnejšie tieto úvahy zasadiť, pre celkové myšlienkové posolstvo má však sekundárny, až minimálny význam. Totižto, bolo by asi úplne jedno, keby sa všetky úvahové celky vybrali a zasadili do inej poviedky, do iného „príbehu“. Výsledok by sa pravdepodobne nezmenil. K tomu všetkému treba pripočítať, že tieto myšlienkami nabité časti sú pomerne nesúrodé. Preskakujú z témy na tému, a tak má čitateľ každú chvíľu inú „prednášku“: raz z psychológie a jej dejín („Psychológia sa napodiv bezproblémovo vyrovnala aj s darwinizmom. Zhodnotila jeho prínos, lebo v tom období sama nevedela, čo je jej predmetom, bola viac tápajúcou než ,mysliacou‘, a prínosom bolo čokoľvek nové o človeku...“), potom zasa zo sociológie („...dedina nie je prostredím tvorivým, skôr stagnujúcim, je to ako každé spoločenstvo jeden organizmus, ktorý dovŕšil možnosti rozvoja, homeostáza, pudovo sa chrániaca pred vpádom cudzinca...“), či filozofie („Ten, kto popisuje vnútro, môže byť interpretovaný vonkajškom, kto sprítomňuje vonkajšok, môže nechtiac odhaliť skryté javy, vystihnúť vnútorný princíp...“). Nájdeme tu však aj literatúru, trochu teórie umenia, či náboženstvo. Čitateľ sa tak stráca v hlavnom poslaní textu: chce autorka prezentovať svoje intelektuálne vedomosti? Alebo sama hľadá v tejto spleti vlastnú cestu? Chce nám vôbec čosi prerozprávať? Bohužiaľ, takto texty skĺzavajú do enumerácie myšlienok a vedomostí z rôznych oblastí, sú ťažkopádne a statické. Otázky, ktoré by mali vyplynúť z príbehu, ostávajú explicitne vypovedané a dokola sa opakujú. Ak by som mal hovoriť o príbehu a jednotlivých postavách, všetko zostáva vo svojom minimálnom vykreslení pomerne neautentické.

  V celkovom hodnotení mám pocit, že Anna Gajdošová, ako som už naznačil na začiatku, si pomýlila žáner. Ak by som tieto texty čítal prepracované na úvahy a eseje (ako vidno z ukážok, majú k nim oveľa bližšie ako k poviedkam), vedel by som si oveľa viac vychutnať nielen ich posolstvo, ale aj samotné čítanie. Gajdošová podľa môjho názoru na to má. Takto však ostávajú jej poviedky pre mňa nedopracované, hraničné a preplnené.

Radoslav Tomáš