Vyhľadávanie
Martin Takáč: Myseľ ako objekt. Kde hľadať Hpevný bod v meniacom sa svete?
Žilina: Absynt-Kalligram, 2020
Technologickým zvodom dnes odolá málokto a potreba zastaviť sa kvôli reflexii svojho vnútra sa stáva akousi vizitkou našich dní. Doba je dynamická, netrpezlivá a napätá, nie je preto jednoduché zachovať si duševnú rovnováhu či istý kompas, ktorý nám pomôže orientovať sa v tempe rýchlych zmien.
Martin Takáč vo svojej eseji Myseľ ako objekt pripomína, že hoci žijeme v ére fantastických vedeckých revolúcií a nevídaných technologických možností, nemali by sme sa nimi nechať úplne strhnúť. Musíme totiž pamätať na hodnotu osobného prežívania a usilovať sa využívať objektívne vedecké poznatky spolu so subjektívnou sebareflexiou, aby sme lepšie porozumeli sami sebe.
Ako kognitívny vedec sa hneď na prvých stránkach knihy usiluje čitateľovi stručne priblížiť štruktúru mysle pomocou interpretácie špecifických biologických, mentálnych a kultúrnych čŕt i procesov, podieľajúcich sa na obraze reality, ktorú si konštruujeme. V celej knihe sa orientuje predovšetkým na oblasti, v ktorých vedecké poznatky o fungovaní mysle zasahujú do subjektívneho prežívania a menia náš pohľad na nás samých. Dôvodom, prečo je dnes také naliehavé rozvíjať, takpovediac, skúmanie „ľudskosti“, je totiž napredujúci vývoj v oblasti umelej inteligencie, ktorý nás stavia pred dôležité etické otázky a riziká. Autor, ktorý sa venuje, okrem iného, aj počítačovým simuláciám ľudskej mysle, teda mapuje aktuálne trendy vo vývoji technológií a oboznamuje čitateľa s fenoménom neurónových sietí či vplyvom algoritmov na naše vlastné vnímanie reality. Neopomína problematiku digitálnych stôp, ktoré zanechávame v kyberpriestore, a tzv. „internet vecí“, poznávajúci naše zvyky a vzorce správania podobne ako internetové vyhľadávače. K slovu sa napokon dostáva aj otázka našej prispôsobivosti a citové priľnutie k technológii.
Autor v nadväznosti na tieto skutočnosti reflektuje vedecký pokrok v oblasti pochopenia mechanizmov ľudskej mysle a polemizuje o možnom „rozlúsknutí tajomstva človeka“. Jeho myšlienky sa zbiehajú k idei nesmrteľnosti, resp. k témam transhumanizmu, v rámci ktorých vyvstáva aj diskusia o prekonaní prirodzených biologických obmedzení v digitálnom svete. Tu si kniha kladie odvekú otázku, či práve ľudská smrteľnosť nie je tým, čo ohraničuje naše bytie a podstatu.
Zmena podmienok je, zdá sa, rýchlejšia ako schopnosť biologického druhu adaptovať sa na ne, a preto sa autor ďalej zameriava na spoznávanie ľudskej integrity v otázkach hodnôt, slobody, prežívania či vedomia. Upozorňuje predovšetkým na okruh problémov, týkajúcich sa preklenutia skúmania mysle zvonku a zvnútra. Inými slovami, z perspektívy subjektu a z pohľadu vedeckého pozorovania správania človeka.
Súčasný trend, ktorý adoruje technologický pokrok, však zapĺňa ľudskú myseľ množstvom podnetov a zahlcuje ju možnosťami viacnásobných volieb. Na ďalších stránkach sa teda autor zamýšľa nad tým, ako v tejto dobe kultivovať vlastné vnútorné prežívanie a zachovať si kontakt so samým sebou. Upozorňuje na skutočnosť, že v snahe držať krok so strojmi sme neustále v pohotovosti a snažíme sa jednostaj zefektívniť život prepínaním medzi činnosťami. Stráca sa priestor pre hlboké sústredenie, ktorý si opätovne treba vypestovať. Kniha teda opisuje niekoľko možných spôsobov, ako pomocou fyzickej aktivity spomaliť a pozornosť obrátiť na autonómne prežívanie prítomného okamihu. Spojenie so svojím vnútrom, ktoré – ako autor poznamenáva – môže byť aj nepríjemné či mätúce, však dokážeme pestovať aj prostredníctvom našej spirituality.
Na záver sa teda púšťa do problematiky hľadania zmyslu a otvára tému hodnôt v súvislosti s fenoménom náboženskej viery. Venuje sa vzťahu náboženských obsahov a vedy, resp. vytváraniu mýtov a ich interpretácií. Čiastočne sa dotýka aj polemiky o výklade a doslovnosti kresťanských textov, pričom napokon pripomína dôležitosť symbolických obrazov pre naše racionálne chápanie i vysvetľovanie, ako aj dôstojnosť či slobodu.
Posledná kapitola knihy sa díva do budúcnosti a sumarizuje viaceré zaujímavé myšlienky. Autor tu opätovne pripomína, že technologické nástroje tvarujú našu realitu a menia spôsob, akým myslíme. Tento pokrok prináša obrovské príležitosti, ako vyriešiť mnoho problémov ľudstva, no jeho rozmach nemožno podceniť ani ponechať náhode. Okrem toho, že by sme podľa neho mali rozvíjať pocit globálnej zodpovednosti a solidarity, musíme zároveň zachovávať charakteristiky ľudskosti, ktoré si ceníme najväčšmi. Rozvoj virtuálnych svetov a nových digitálnych nástrojov by preto nemal byť len vecou technických odvetví, ale čoraz viac aj otázkou humanitného pohľadu. Keďže sa hrá o nás samých, potrebný je vedecký prístup, no aj zušľachťovanie vnútorného života.
Knihu Myseľ ako objekt vydalo vydavateľstvo Absynt pod značkou Kalligram a podobne ako niektoré ďalšie tituly z edície Skica, aj tento obsahuje autorove subjektívne medzihry. Fakticky obsiahly text autor prekladá zvlášť oddelenými osobnými vsuvkami. Treba však povedať, že i mimo nich nájdeme v knihe pasáže, ktoré prezentujú jeho osobnú, ba až intímnu perspektívu. Knihe by sme mohli vytknúť azda to, že v niektorých statiach otvára množstvo zaujímavých myšlienok, ktoré by možno bolo treba hlbšie rozviesť. V konečnom dôsledku je však kniha špecifickou a potrebnou výpoveďou autora vedca, ktorý sa pridáva k ďalším hlasom zdôrazňujúcim dôležitosť toho „byť prítomný“ a nevzdávať sa súkromia, duchovna, spontánnosti a ďalších podstatných ľudských hodnôt.
