Recenzia
Martin Gajdoš
26.09.2017

Hlasy zvonku

Hlasy zvonku
Peter Bilý: Spomalené prítmie
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2001
 
Zdá sa, že Peter Bilý, autor s bohatými publikačnými skúsenosťami v periodikách, s imidžom úspešného účastníka viacerých literárnych súťaží, ako aj zvedavosť vzbudzujúcou minulosťou augustiniánskeho mnícha, získal prvé miesto v súťaži Rubato celkom zaslúžene. Prichádza totiž s poéziou, ktorá prekračuje domáce kruhy a smelo čerpá z európskej (G. Apollinaire), ba i svetovej (J. L. Borges) tradície.
Autorova poetika je zreteľne ovplyvnená pobytom vo „veľkom svete“, kde sa stal aktívnym účastníkom na znovuotváraní našich okien do Európy. Tu získal naozaj širokospektrálne skúsenosti a s prechodom od poriadku k náhode, od poznateľnosti k neprehľadnosti, od gýčovitého súzvuku k harmónii chaosu sa dokonale zžil s vratkým osudom básnika.
Poctivý umelec pozná kánon, vie, čo sa nosí, čo zaberalo predtým a, najmä, dokáže odhadnúť budúce trendy. Neobhajujem tu básnikov typu poeta doctus, myslím si však, že ten druhý typ – poeta natus – je len dobre maskovaný znalec.
Ani Bilý neprichádza odnikiaľ, nestojí na samom prapočiatku všetkého, o čom svedčia viaceré alúzie a citácie. Nie sú to však len akési barličky. Pozornému čitateľovi je zrejmé, že ich používa primerane svojim cieľom. Jeho stratégia je totiž taká, že každá z jeho básní sa odráža od konkrétnej, už umelecky spracovanej skutočnosti. Mohli by sme povedať, že jeho spôsob písania je istým druhom metaumenia. Uvedomuje si, že príčiny sú dávno pripravené a básnik ich len postupne odkrýva tam, kde ležali roky zabudnuté, pod nánosom príkazov, predpisov a príkras. V Letnom sonete sa placho priznáva: „Skutočnosť spiaca pod zemou / nič nechce. Iba občas zívne / do smiechu cudných bohémov. / Pomalá hudba. Víno. Prítmie.“
Pestrá metaforizácia, návrat k tradičným formám (sonet) a postupom (rým), rozumná miera experimentu, prosto hra v prospech plnosti a farebnosti je tým, čo z tohto asketicky čistého a koncízneho dielka, presiaknutého poriadkom radosti a smútkom rozkoše, robí dobrého spoločníka pre chvíle nepohody.
Martin Gajdoš
In: Knižná revue, roč. XI., 19. 9. 2001, č. 19, s. 10.