„...a básnik je predsa ten, kto búri, kto kope a kričí, a ukazuje, že tamto je krivda, ale taktiež, že tam ide Krása a je zdvorilé a potrebné pokľaknúť pred ňou a oblízať jej stopy; básnik je tvor vášnivý a prchký – jednostaj niečo hľadá, kutrá, miesi, škriabe... Ale básnik býva aj pokojný, rozvážny a tichý. Keď miluje, tak ukrutne, márnotratne a bezhlavo! Štúr bol básnikom revolúcie, búril sa, no zároveň musel predsa i milovať! Ako ináč si potom možno vysvetliť a prijať skutočnosť jeho celoživotnej obety pre niečo také nejednoznačné, často neisté, všeobecné, azda až efemérne, ako je národ, ľud, rodná zem, domov... Azda len v reči, v jazyku sa možno priblížiť k chuti našich myšlienok, k tomu, čo chceme vypovedať, a čo poväčšine ostáva v nás, pretože dokonale pretlmočiť pocity do ľudskej reči je hádam nemožné,“ píše v knižke Hlboký lov (slov) (Literárne informačné centrum 2015) vo svojej eseji básnik a pedagóg Marián Grupač a ja nemôžem povedať nič iné, len to, že by som sa pod tie slová aj dvakrát krasopisne podpísal a som rád, že ich povedal tak presne a presvedčivo, ako ich povedal, pretože pre mňa osobne bol dlhú dobu Štúr osobou neurčitou, neznámou a až nepreniknuteľnou osobnosťou, hoci som sa, samozrejme, ako každý o ňom čosi učil v škole.
No tomu, čo a koľko toho pre Slovákov a najmä pre slovenčinu tento bard urobil, som začal o čosi lepšie rozumieť až potom, keď som sám začal tvoriť. Až po stovkách smiešnych pokusov o metaforu, epiteton, metonymiu či obyčajnú, peknú vetu a potom, oveľa neskôr, podmanivý príbeh, som začal chápať silu, ohybnosť a malebnú uhrančivosť nášho jazyka. Slovenčina sa mi nanovo otvárala a ja som už trošku tušil a potom vedel, ako sa dá s ňou čarovať. Kniha Hlboký lov (slov) je podobným, veľmi úprimným a dosť osobným denníkom dotykov Antona Baláža, Márie Bátorovej, Miroslava Brücka, Jána Buzássyho, Jána Gavuru, Mariána Grupača, Mily Haugovej, Antona Hykischa, Petra Krištúfk a, Juraja Kuniaka, Petra Macsovszkého, Evy Maliti Fraňovej, Anny Ondrejkovej, Petra Šuleja, Miroslavy Vallovej, Jána Zambora či Inge Hrubaničovej, Roberta Rotha, Lucie Satinskej a ďalších s osobnosťou Ľudovíta Štúra a s jeho odkazom pre dnešok a budúcnosť.
Som rád, že najväčší priestor dostali v tomto hľadaní básnici, pretože asi len básnik pochopí a precíti najlepšie a najintímnejšie dušu a ducha ďalšieho básnika. Štúra vidíme, chápeme a vnímame ako hlboko rozorvanú romantickú a veľmi odhodlanú bytosť-umelca, ktorý zvádzal po celý život smutno-bôľny boj medzi láskou a povinnosťou k národu, k priateľom, vzdelaniu. Autori sa vyznávajú zo svojho často dosť intímneho vzťahu k Štúrovi a berú si ho za svojho priateľa, vodcu i inšpirátora, snažia sa pochopiť a precítiť jeho konanie, vžívajú sa do jeho posledných chvíľ, pričom vždy v pozadí zostáva úprimný pocit presvedčeného obdivu, keďže všetci títo vzdelaní, sčítaní a inteligentní ľudia sú spojení jednou neviditeľnou a krásnou nitkou: slovenčinou, ktorá im pomohla dokázať to, čo doteraz dokázali. Je skvelé, že Štúr sa dnes, keď slávime 200. výročie jeho narodenia, stáva pre nás zasa živou osobou a nasledovaniahodnou osobnosťou.
Kniha Hlboký lov (slov) Štúra pripomína ako človeka so svojimi vášňami, radosťami, pochybnosťami a aj chybami, pretože asi nikto by nechcel, aby sme si zasa z niekoho spravili modlu... Žiaľ, len v tejto knihe sa dokázali stretnúť viaceré, generácie ľudí, ktorí sú so slovenčinou, a teda aj so Štúrom nejakým spôsobom osobne vnútorne spätí. Štúr je dnes in a cool nielen kvôli známej kaviarni, ale aj kvôli tomu, že v dnešnej povrchnej a na zisk za každú cenu zameranej dobe je pre bežných ľudí skoro nepochopiteľné, ako mohol ktosi obetovať skoro úplne osobný život a súkromie pre národ a jeho pozdvihnutie, hoci mu svet núkal aj iné a určite atraktívnejšie možnosti. O Štúrovi sme zrejme nepovedali ešte ani predposledné slovo a bude pre nás, ako aj pre autorov knižky vždy tak trochu záhadou i výzvou...
