Tvorbe mexického básnika, esejistu a profesionálnym zameraním diplomata Octavia Paza (1914 – 1998) bola v roku 1990 udelená Nobelova cena za literatúru „za rozhľadené písanie plné vášne, charakteristické zmyselnou inteligenciou a celistvým vnímaním ľudskosti“. Jeho poézia sa u nás knižne objavila v roku 1972 v edícii kruh milovníkov poézie pod názvom Kde sa končí láska, ďalšie Pazove básne nájdeme teraz v preklade Jána Zambora vo výbere Každodenný oheň.
Kľúčový obraz ohňa nájdeme aj v tvorbe ďalšej veľkej postavy mexickej literatúry – Carlosa Fuentesa. V jeho románe Najpriezračnejší kraj (La región más transparente, 1958) figuruje postava so záhadným menom Ixca Cienfuegos, reprezentujúca ozvenu aztéckej civilizácie v novodobej mexickej kultúre – „priezvisko“ postavy Cienfuegos sa pritom dá preložiť ako „Sto ohňov“. Najpriezračnejší kraj je baladou o meste Mexiko, v lyrickej úvodnej pasáži sa v snahe o uchopenie identity mesta zbiehajú vo viachlase tradičné i moderné tendencie (tieto sú ďalej v románe reprezentované diapazónom rozličných postáv), vypovedajú však nakoniec o difúznej identite Mexika ako mesta a zrejme aj krajiny a aj národa. Veľmi podobne vyznievajú „mexické“ texty Octavia Paza, najmä básne Ten istý čas a Sanildefonské nokturno. Ján Zambor ich v doslove určuje ako simultánne texty, básnické pásma, v ktorých sa súbežne odvíja niekoľko motivicko-tematických línií. Autor tak aj v rovine výrazu smeruje k nemožnosti uchopiť identitu Mexika – pretože je zmiešaninou rozličných odlišných čiastkových identít –, v širšom rámci (čo je viditeľné na ploche celého výberu) ide o neuchopiteľnosť reality ako takej.
Čo je skutočné?
Veľa v tomto smere napovie báseň Tu: „Moje kroky v tejto ulici / sa ozývajú / v inej ulici / kde / počujem svoje kroky / idúce po tejto ulici / kde / Skutočná je iba hmla“ (s. 33). Paradox, v ktorom Paz vníma reálny priestor ako neskutočný a – trocha provokatívne – nám posúva myšlienku o skutočnosti hmly ako metonymie pre rozplývavú entitu, jav, ktorý nemá jasné kontúry a vzpiera sa chirurgicky presnému ohraničeniu, vedie čitateľa k téze pochybovania o realite ako takej a cez túto tézu ústi až do filozofickej otázky o samotnej podstate reality, teda: Čo je skutočné?
Octavio Paz ako diplomat precestoval veľký kus sveta – predsa však výsledkom toho, čo videl a zažil, v jeho poézii nie je (a práveže nemôže byť) akési nemenné poznanie. Naopak: ide o trpezlivé krúženie okolo témy a snaha o prístup z viacerých strán (podobne ako v maliarskom kubizme), neustále empirické zvažovanie, pokusy a omyly, ktoré nie sú vymazané a odhodené ako neúspech, ale podávané ako nevyhnutný krok (hoci aj len pred-krok) k uvedomeniu si vlastnej životnej skúsenosti.
Slovo nad hmotu
Najsilnejšou zbraňou básnika je, samozrejme, slovo. Paz aj básne o objektoch alebo entitách okolitého sveta transponuje do podoby písania o písaní, napríklad v tomto haiku: „Toto, čo vravím, / sú ledvaže tri riadky: / chyžka zo slabík“ (s. 74). Ide však ešte ďalej – podobne, ako niektoré mýty o stvorení sveta (z ktorých najznámejší je nám úvod do Jánovho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo...“) –, znaky (s. 58) a slabiky (s. 71) prirovnáva k semenám, z ktorých všetko klíči. Takže nie z jednotlivých aspektov reality sa vyčlenili označujúce znaky, ale práve naopak – tieto znaky sú zárodkami reality, majú moc realitu vytvárať. Slovo je tu v nadvláde nad hmotou – nebezpečie absolutizovania slova však Paz vníma tiež, jeho semioticky orientovaná tvorba teda ústi do skepsy voči označovacím a vyjadrovacím možnostiam ľudskej reči: „Hmatateľná myšlienka, / nehmatateľné / slovo: / poézia / sa pohybuje / medzi tým, čo je, / a tým, čo nie je“ (s. 73); „Slová sú mosty. / Sú to aj pasce, klietky, studne“ (s. 98); „Slová sú neisté / a hovoria neisté veci. / Ale nech hovoria to či ono, / hovoria nás“ (s. 100). Nič vo svete okolo nás teda nie je absolútne pevné (táto myšlienka je viditeľná aj cez motív premenlivosti kameňa).
Všetko okolo nás – ale aj my sami – akoby bolo tekuté: „noc plynie / mesto plynie / píšem na stránku čo plynie / uplývam so slovami čo uplývajú“ (s. 37), uplýva aj čas, ktorého bezrozmernosť (nikdy sa „neminie“, na rozdiel od vecí, javov, entít a slov) sa tu dá vnímať ako manifestácia chaosu, ako prvotné vody, do ktorých sa azda všetko pomaly navracia: „Zostane niečo ako chuť prázdna: / čas“ (s. 67); „Čas / požierajúci tváre a mená / a požierajúci sám seba. / Čas je maska bez tváre“ (s. 84). Otázka dialektiky chaosu a poriadku je tu teda nastolená vo viacerých rovinách: (ne)uchopiteľnosti identity miest (okrem Mexika aj iných – báseň Hymna medzi zrúcaninami), ľudí a reality ako takej; (ne)možnosti usporiadania jazykových, respektíve označovacích prvkov do organizovanej štruktúry, ktorá by nevykazovala prílišný počet výnimiek; (ne)definovateľnosti vzťahu k žene i ženy samotnej. Pazova poézia hľadania nastoľuje základné otázky o povahe a zmysle bytia, stávajúc sa tak možným pred-krokom do života.
Matúš Mikšík
