Hmla na našej trpezlivosti - Ján Johanides - Náš tip

Náš tip

Ján Johanides

Hmla na našej trpezlivosti

Bratislava,  Koloman Kertész Bagala – L. C. A. Publishers Group 2005

         Načim písať priezračnejšie príbehy. To by mohla byť kritická bodka za zložitým, mnohovrstevným, vzrušeným, nadneseným a politicky zaostreným rozprávačským príbehom Eža Chodca, duše vyprahnutej po toľkých sebapopretiach, slobodných vzostupoch a zotročujúcich pádoch. Johanides vždy písal o zložitých veciach, a preto písal náležite zložito. Iná vec je však písať o zložitostiach povedzme pred štyridsiatimi rokmi, keď sa za cnosť pokladala prostoduchosť, a dnes, keď sú už zložitosti také samozrejmé, že zložité písanie priveľmi pripomína prostoduchosť. Iste to nie je ľahká a pre všetkých pochopiteľná rovnica, vlastne nerovnica, ale tváriť sa, že rozumieme Johanidesovmu rozprávačovi diváckeho typu, ktorý má pod palcom početné rozprávačské poddanstvo snovajúce svoje rozporuplné čiastkové správy o duši tak, aby do seba zapadali a spolu vytvárali účinok uveriteľného úžasu, by znamenalo uspokojiť sa aj s obmedzeniami, ktoré tento typ písania v sebe nesie.  Johanidesova zložitosť totiž vždy bola a dodnes aj ostala rozumovým priblížením sa k peklám duše, z ktorého sú možno zrejmé spálené ľudské osudy, no menej zrejmé je blkotanie ohňa spaľujúceho nadrozumovú ľudskú prirodzenosť, vďaka ktorej prežívame v nádeji  a vo viere v život. Johanidesove knihy sú súdom, ale oveľa menej stotožnením s ľudským osudom. Sú jednoducho divácke, akoby im mal divácky pohľad zaručiť širšiu platnosť. A keďže v nich niet mnoho irónie ani humoru, otvorenosť, ktorá je v novšej slovenskej próze div nie posvätným cieľom,  je do značnej miery uzavretá. A ich urputne budovaný tvar je tvarovou stavebnicou ohraničenou sebou samou a takmer neprepúšťajúcou svetlo ani tiene z iných strán. A to aj napriek tomu, že sú vášnivým rozhovorom o Bohu, o ľudskej náruživosti, o mravnosti, o dejinách a ideáloch a stratách tohto všetkého. Aj napriek tomu, že sa tu nezriedka nájde aj takáto veta: ,,Logika je úhlavný nepriateľ súcitu.“

         Rozprávačské čarodejníctvo Johanidesovi umožňuje vyrozprávať sa z kŕčovitého pocitu ľudskej nenaplnenosti a duševnej rozpoltenosti. Tieto témy sa rozohrávajú v dvoch časových rovinách: v prvej (druhá polovica šesťdesiatych rokov) hrá prvé husle študent výtvarnej školy odsúdený na dvadsaťpäť rokov za prevádzačstvo, v druhej (deväťdesiate roky) sa okrem neho uplatňuje celá rodinná vzorka najmä ženských postáv, nepriamo, ale o to hlbšie zasiahnutá tým istým režimom. Rozprávači sa striedajú ako na bežiacom páse a zmyslom ich rozprávania je podľa všetkého vyjasniť prečo sa niektoré postavy zavraždili alebo prečo boli zavraždené, prečo boli lesbické lásky a incesty, prečo sa prirodzená potreba lásky a krásy znetvorila na potrebu nenávidieť a zabíjať, ničiť vzťahy a v zúfalej panike od nich utekať. Pravdaže, bolo by asi prostoduché očakávať od Johanidesa hotovú odpoveď. Nenapísal román ani o vyšetrovaní ani o dejoch súvisiacich s vyšetrovaním, hoci nad všetkým tu visí johanidesovské veľké prečo? a kto? a ako?, hoci sa tu pátra so znalosťou žánru, hoci každá postava vstupujúca do obnovovania minulej prítomnosti či prítomnej minulosti je vyšetrovateľom a hoci priebeh vyšetrovania má naporúdzi nepreberné množstvo vecných podrobností znásobených autorskou schopnosťou tvoriť.  Johanides cez svoje rozprávačské priezory však predovšetkým vstupuje do ,,hmly“ ,,unavenej trpezlivosti“, aby podal hmatateľný dôkaz o dušiach znetvorených bytostí a varovne ho vykričal do celého sveta.  Je tu však aj novší a najmä výraznejší autorský ťah: za ,,hmlou unavenej trpezlivosti“ možno nájsť božiu blízkosť, niečo väčšie a otvorenejšie sú nemravná politika, nemravný jednotlivec a nemravné dejiny. Takto to aspoň stojí čierne na bielom v Johanidesovom texte. A niet dôvodu týmto slovám neveriť, hoci by sa našlo dosť dôvodov prečo celkom neuveriť v johanidesovské rozprávačské čary (ale najmä máry). Autor šešťdesiatych rokov minulého storočia neprestal hľadať, ale jeho nachádzanie je menej krásne ako rozumné.

Alexander Halvoník