Vyhľadávanie
Wojciech Kuczok
Hnoj
Bratislava, Belimex 2005
Preklad Marianna Mináriková
Mladý prozaik Wojciech Kuczok (1972) dostal roku 2004 za román Hnoj najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Niké a stal sa jej najmladším laureátom, čo signalizuje, že v poľskej literatúre sa završuje akási generačná výmena stráží. Ak príslušníkov Kuczokovej generácie donedávna kritika označovala za „mladých vĺčikov“, dravých a priebojných, teraz je jasné, že sú to už zdatní vlci, s ktorými treba veľmi vážne rátať. Práve v súvislosti s nimi a najmä s Kučokom, ktorý pred Hnojom vydal dve poviedkové knihy Počuté poviedky (1999), Kostlivky (2002) a jeden zväzok poézie, sa začína hovoriť o tzv. „novom realizme“. Po dosť dlhom období nadvlády experimentálnych, neveľmi transparentných a čitateľsky príťažlivých postupov prinášajú títo autori osviežujúce nóvum. Nový realizmus sa výrazne odlišuje od „starého“ realizmu 19. storočia, či od „malého realizmu“ populárneho v Poľsku v šesťdesiatych rokoch 20. storočia (jeho obdobou bola u nás „poézia všedného dňa“), nehovoriac už o socialistickom realizme. Kuczok sa totiž nezrieka výdobytkov modernej prózy (aj nerealistickej!), nájdeme tu výrazné hyperboly, štylizácie, voľné kombinácie rozličných prvkov reality, ba aj vizionárstvo a pohrávanie sa s metaforami, často dosť odvážnymi.
Hnoj je vlastne história jednej meštiansko-inteligentskej rodiny z istého sliezskeho baníckeho mesta, rodiny určite netypickej, ale odrážajúcej mnohé historické fakty i psychologicko-sociologické pravdy. V tej rodine je veľa zla, násilia, sadistickej krutosti, veľa pýchy i pokrytectva. Žije akoby v sebe, ale zároveň aj v konflikte so svetom okolo nej, so svetom sliezskych baníkov, proletárov aj lumpenproletárov. V troch častiach – Predtým, Vtedy a Potom – ukazuje autor jej patológiu, postupný rozklad a nakoniec priam apokalyptický zánik, akúsi implóziu do žumpy sveta. Pravdaže, táto rodinná história sa dá – a zrejme aj má – čítať aj ako symbolická história spoločnosti za posledných päťdesiat rokov s jej čoraz očividnejším zahnívaním, degradáciou a ponižovaním človeka, s „opľúvaním“ všetkých hodnôt aj ľudí, čo ich vyznávajú – ale aj s jej nevyhnutným koncom.
V centrálnej časti dominuje obraz násilia na malom dieťati, synovi starého K., ktorého otec kruto týra aj psychicky gniavi, v prvej je akási prehistória všetkých rodinných nerestí, v tretej čosi ako zaslúžený trest. Ale nie je to moralizovanie, autor nesúdi, ani sa neusiluje vzbudzovať súcit, len ukazuje, niekedy až pridrsne, priam naturalisticky, to, o čom sa v slušných rodinách nehovorí.
Ale z hľadiska čitateľa je vari dôležitejšie niečo iné – to, ako o tom všetkom autor rozpráva, jeho naratívna verva, virtuózna práca s jazykom, využívanie jeho rozmanitých možností a vrstiev, od stretu nárečových živlov s bežným jazykom, až po hry so slovom, s jeho mnohými významami a premenlivým fungovaním, čo všetko sa začleňuje do harmonického, pútavého, sarkastického až satirického textu. Táto uštipačná, dakedy krutá demýtologizácia meštianskej rodiny a vlastne celej spoločnosti pôsobí očistne a inšpiratívne, lebo je to kus dobrej literatúry a škola slobodného rozmýšľania o človeku a svete. Treba sa vydavateľstvu Belimex poďakovať, že nám túto pozoruhodnú knižku sprístupnilo.
Jozef Marušiak
