Hodina vlka - Jaroslav Klus

Hodina vlka je zvláštna nočná doba, keď sa podľa mytológie či ezoteriky prebúdzajú duchovia, prízraky, sny sú desivejšie a predstavy na nerozoznanie od reality. V tejto čiernej hodinke sa nestierajú len rozdiely medzi predstavami a realitou, ale bližšie k sebe majú i živí s tými, ktorí do tohto sveta nepatria. A tak sa magický okamih podobá na zmätok a môže vrcholiť v stretnutí duší putujúcich jedným životným priestorom v rozdielnych časoch. I preto nie náhodou román Hodina vlka Jaroslava Klusa otvára nasledujúca myšlienka: „Čas je strieborné trblietanie nehybnej večnosti,“ ktorú neskôr v texte objavíme v inom znení: „Čas neplynie, ani neubúda. V neznámych súradniciach pamäti sa chveje stále na tom istom mieste.“ Autor ponoril svoje postavy-rozprávačov do spomenutej večnosti, na ktorej sa ako strieborné odlesky zjavujú jednotlivé epizódy. Tie pri čítaní v príčinnom zreťazení napokon vytvoria celistvý obraz. V hodine vlka sa stretáva nenarodený syn so svojím otcom Samuelom pomerne komplikovaným spôsobom: syn v súradniciach pamäti paradoxne rekapituluje otcov život, a tým odhaľuje cestu k sebe samému – k svojmu narodeniu. Bezmenná nenarodená duša-vedomie sa v akomsi mystériu dotýka svojho predka a pred čitateľa vystupuje v samostatných stručných kapitolách paralelne s tými, ktoré sú životopisom Samuela. Epizódy sú obrázkami z obyčajného života od dôb komunizmu cez Nežnú revolúciu až po ďalšie roky. Je to vďačný fabulačný materiál na rozihranie situácií, ktoré sú viac či menej v osobnom rebríčku zlomovými, no autor ich skenuje s humorom a výživnou iróniou, a najmä tou pridáva textu interpretačnú hĺbku. Samuel je ako jedno makové zrnko v makovici celej spoločnosti posledných rokov, nie je to však fatalista Jozef Mak so všetkou tou ťaživou drámou na pleciach – teda vlastne aj je, no jeho dráma sa vie vo fatálnych chvíľach smiať, smiať sama na sebe, možno aj preto, že nespočíva ani tak na pleciach, ako na, slušne povedané, mužskom prostriedku rozmnožovania. Totiž Samuela vedie životom láska k poézii, túžba kradnúť knihy a nevyhnutnosť hľadania osoby druhého pohlavia vo veci zachovania rodu. Nuž a práve to tretie vyznieva ako milá karikatúra aj smerom ku kontextu tej vážnejšej slovenskej literatúry, ktorá si spravidla zo vzťahových či rodinných motívov vytesala nejedného bôžika vlastnej legitimity. A vyznieva to tak kvôli spôsobu, ktorý je pri každom pokuse dobre vypointovaným komediálnym číslom. Autorský humor nemusí sedieť každému, mne sa však zdal vhodný všade tam, kde bol. Celkovo je román veľmi filmový, myslím tým jeho vizuálnosť, príjemnú dynamiku, rytmus kapitol a zručné zosúladenie epizód, ktoré sú vystavané zväčša gradačne a tak vyvolávajú zakaždým očakávanie... A očakávanie v onom rozmnožovacom zmysle je už finálnym motívom, lebo nenarodeného syna premietajúceho život svojho otca nemilosrdne vovádza do nášho sveta. Deje sa tak v dobe, keď Samuel po problémoch v škole a divokom štúdiu, po peripetiách v učiteľskej profesii zakotví na samote česko-slovenského pohraničia. Hodina vlka sa končí, mimochodom, je známa aj tým, že sa v nej rodí najviac detí...

Básnik Jaroslav Klus známy aj úspešnými poviedkami dokázal napísať nevšedný román s koncepčnými riešeniami, aké sú určite v našej literatúre neošúchané, hoci fenomén pamäti patrí k jej toposom a spracúva ho množstvo autorov, spomeňme Rakúsa, Lenča, Farkašovú, Jaroša, Holku, Rankova, Krištúfka, Šikulovú či Balka. Z románu cítiť autobiografiu, ale nemenej autorskú fikciu. Možno mennej aj vás poteší veselý i melancholický príbeh, kde si hrdina podá ruku s mŕtvym, rozpráva sa s tieňom, so ženou z románu 19. storočia alebo vychováva autistické písmeno „v“ či ostýchavo vracia podprsenku pani docentke v jej kabinete a robí ďalšie bláznivé kúsky, ktoré v takejto kon centrácii nenájdete nikde, iba ak v hodine vlka.