Recenzia
Lenka Szentesiová
24.05.2013

Holá veta o láske

Láska je cudná herečka
Dušan Dušek: Holá veta o láske
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010

 

Najnovšiu knižku Dušana Dušeka Holá veta o láske možno čítať ako svedectvo „trojpodoby“ lásky písanej na filmové plátno. Tri novely zbierky tematicky spája motív filmárskeho prostredia, tu sa však podobnosť končí a jednotlivé príbehy vystupujú samé za seba, každý s originálnym posolstvom. Prostredníctvom vizuálnosti rozprávania autor otvára svojráznu „pinakotéku“ lásky, v ktorej sa zrkadlí lyrická intimita všednosti (Dažďová voda), vábivé pokušenie (Diabol), aj oživená spomienka dávno zhasnutých citov (Dúhovky).

Dušek je virtuóz lyrického detailu a túto danosť vrchovato napĺňa v prvej novele zbierky, ktorá je metaforickou kolážou snových obrazov lásky vo všetkých jej formách a podobách. Citlivý príbeh scenáristu Tima a jeho mil(ovan)ej Alice je vizuálno-zmyslovou apoteózou citu, lásky panteisticky nadzmyslovej, vrcholiacej v Božej milosti. Postavy sa vzájomnými slovami „dotýkajú“ opatrne, v náznakoch (ne)priamych očakávaní a nádejí. Oslabená dejová línia príbehu je vsadená do košatého reťazca senzuálnych metafor, s tak neodbytnou prítomnosťou krásy, až sa zdá, akoby hlavným cieľom autora bolo vyčerpať lyrický potenciál jazyka do poslednej tlejúcej iskierky.

Menej poetickej štylizácie, no o to viac deja ukrýva druhá novela, v ktorej autor modeluje dvojnásobnú paralelu „filmov(an)ej“ vášne. Koexistencia dôstojnosti myšlienok literárnej predlohy a účelovej popisnosti scenáristických postupov znásobuje povrchnosť dráždivých, náhodných pôžitkov pragmatického režiséra Juraja. Presvedčivosť atmosféry tkvie v skratkovitosti rozprávania, pôsobiaceho zrýchleným dojmom filmového (videoklipového?) strihu. Rovnako ako novela Dažďová voda aj Diabol rozvíja silu vizuálneho detailu, ten však už nie je lyrický, ale pichľavo jednoznačný.

V poslednej novele nadobúda motív premenlivosti citov okrem iných aj bolestivo fyzický rozmer. Narastajúca hrozba postupnej straty zraku vyvolá vo vedomí hlavného hrdinu nostalgické rozpomienky na dávny cit, ktorý si v temnote svojej beznádeje sprítomňuje prostredníctvom sporadických listov. Vyhrotený kontrast detailných opisov poškodeného oka, ktoré je ďalšou (tento raz deštruovanou) „transformáciou obrazu“ nevyspytateľných citov a vzdialenej, vyblednutej lásky, s akcentom útrpnej clivoty, napĺňa zámer potreby blízkosti v tiesnivej samote.

Holá veta o láske je knižkou „druhého čítania“, ktoré prináša priehrštia úprimnej radosti. Čistej, hravej, pokornej, no nepokorenej. A taký bude aj čitateľský zážitok.

Lenka Szentesiová

Dušan Dušek: Holá veta o láske, Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010