Balada o dievčati, čo malo krásne copy
Nehľadel som tak veľa na ženy,
jak nedbám ani príliš na počasie,
a nie som ešte chlapec skazený;
pred ženami i dnes sa mi hlas trasie.
Však o jednom, ak priateľ hoc‘ len v špáse
hovoriť začne, vždy mi oči sklopí
a vždycky, ak je niečo na pretrase
o dievčati, čo malo krásne copy.
Hraj, cigán, hraj a smútok zažeň mi
pre túto krásku, dievča tmavovlasé,
pri ktorom chcel som niekdy blažený
v útulnom domku snívať na terase.
Tak som si spieval o jej veľkej kráse,
že nedal bych ju za pol Európy;
a ešte budem sto ráz spievať zase
o dievčati, čo malo krásne copy.
Ach, nebol som sám v tomto snažení –
a tuná slovo láme sa mi v hlase:
čoskoro príde iný zasnený
a povie nám, kto vítanejší z nás je.
Ak súperil bych, viem, že pri zápase
ma ani samo dievča nepochopí...
Predsa hraj, cigán, hraj i na tej base
o dievčati, čo malo krásne copy.
Poslanie:
Hoci som celkom spútaný v jej lase,
v jej srdci žiadnej nezanechám stopy...
Iba ja budem snívať v každom čase
o dievčati, čo malo krásne copy.
Nadrealista Ján Rak označil básnika Vojtecha Mihálika a jeho nastupujúcu generáciu ako „bojovníkov voči modernej poézii“. V recenzii jeho debutu Anjeli (1947) hovorí: „Tvrdenia, vývody a objaviteľské kritické výplody Mihálika sú prinajmenej pochybenou a labilnou stavbou na piesočných základoch, sú bojom hypochondrického dona Quijota proti pomysleným a asi jeho samého zdanlivo ohrozujúcim hradbám nadrealistickej poézie.“ Mihálik na rozdiel od Raka dobre vedel, že to vonkoncom nie je boj „jeho samého“, pretože v tomto zápolení má oporu prinajmenšom vo Viliamovi Turčánym (1928) a Miroslavovi Válkovi (1927 - 1991).
Turčány sa do tohto boja zapojil publikovaním tzv. podrealistického manifestu, ktorý v celoslovenskej tlači propagoval Válek. Turčány okrem iného v manifeste uvádza, že podrealizmus „si bude všímať dojmy, ktoré sa častejšie vracajú, a najmä tie. Preto nezriedkavým bude tu refrén“. Tieto predsavzatia si autor splnil prostredníctvom svojich početných villonovských balád. Okrem predstavovanej Balady o dievčati, čo malo krásne copy sú to: Balada, v ktorej sa prosí za omilostenie dvadsiatich rokov života, Odkaz stredoveku, Matkin list, Balada o banáne, Balada pri portréte na zámku, kde som mal byť väznený za trubadúrskych čias, Balada o čiernom dátume (pôvodne Balada o čiernom dáte), Balada predsa šťastná, Balada s pozvaním, alebo žartovne ladené rukopisné Balady o ručníčku či recesistická báseň dedikovaná nedávno zosnulému Jozefovi Bžochovi nazvaná Balada v podobe modlitby, aby Jožo Bžoch zložil štátnicu.
Ešte o villonovských baladách
Treba zdôrazniť, že Turčány najdôslednejšie udomácnil žáner villonovskej balady v slovenskej literatúre. Prv ju z mladšej generácie objavil iba Milan Kraus, ktorý už v roku 1942 uverejnil villonovskú baladu v študentskom zborníku Kniha priateľov (1940). Vtedy už z o čosi staršej generácie sa tomuto typu balady venoval Štefan Žáry, ktorý vlastné villonovské balady vydal až po vojne s názvom Dobrý deň, pán Villon (1947). Žáryho inšpiračným zdrojom bola zbierka Vítězslava Nezvala 52 hořkých balad věčného studenta Roberta Davida (1936).
Nie náhodou nachádzame baladu i v Rakom recenzovaných Anjeloch Vojtecha Mihálika. Jeho Balada v podobe modlitby za dušu úbohého Villona a všetkých nás v úbohosti jemu podobných s refrénom „Buď milostivý pri poslednom súde!“ má svojou pochmúrnosťou ďaleko od rozmarných Turčányho balád. Keďže tento žáner má jasnú kompozíciu (strofy, 3 rýmové koncovky, refrén, poslanie), možno ho označiť za náročnejšiu formu, priamo podnecujúcu hľadanie „vzácnych rýmov“. Turčány však k tomuto žánru dospel vlastnou cestou prostredníctvom záujmu o poéziu francúzskeho renesančného básnika Clémenta Marota, obdivovateľa a zostavovateľa diela Françoisa Villona. Turčányho vzorom bola najmä Marotova balada, ktorú preložil pod názvom Spev o máji a cudnosti (Jas, 1948). Neskôr tento preklad zaradil aj do výberu Preklady (1980) v edícii Básnický preklad.
Turčány teda preberá iba formu villonovskej balady, no jeho motivácia je iná než u Nezvala či Žáryho. V ich prípade možno hovoriť o vplyve politickej situácie 30. a 40. rokov 20. storočia. V čase krízy značil výber žánru villonovskej balady nové chápanie stredovekého básnika ako básnika revolucionára, akým bol i Villon. Nezvalove balady hovoria o živote žobrákov, rebelov, povaľačov atď. U Žáryho je zasa citeľný vplyv druhej svetovej vojny, o čom svedčia už názvy jeho balád, napr. Balada o ukonanom pešiakovi. Turčányho návrat k stredoveku pramení z iných pohnútok, o čom i sám píše v básni Odkaz stredoveku (Jas, 1948):
A čo viac ešte čakať za odmenu!
Boží je úsmev, Božia zbraň
a všetko, čo sa viaže k tvojmu menu,
i vavríny, čo padnú naň,
ti utkal Boh a ruky, za ne vďačný
buď a skôr než sa zvečerí,
i s priateľmi žiť v tomto duchu začni
jak stredovekí rytieri!
Turčányho štylizáciu do polohy platonického zaľúbenca a trubadúra v Balade o dievčati čo malo krásne copy, ale i v mnohých iných básňach možno vysvetliť slovami amerického literárneho vedca Charlesa Altieriho, ktorý definoval pojem „self-regard“. Predstavuje žiadosť autora (básnika) predviesť a formovať sa voči sebe samému i voči druhým ako špecifický druh ľudskej bytosti, ktorá stelesňuje určité štandardy citlivosti, inteligencie, morálnej správnosti atď. Turčány takto vyprofilovaným vlastným stvárnením žánru villonovskej balady prináša do slovenskej povojnovej lyriky čosi nové paradoxne tým, že „iba“ inovuje niekoľko storočí starý žáner. Rakovo nevedomé prirovnanie k obrannému múru je tiež trefné. Baladickosť predstavovanej básne spočíva v nerealizovateľnosti vzťahu medzi zaľúbencom a obdivovanou devou, keďže tento cit je jednostranný a neuspokojivý – Turčány (čo je preňho typické) to sebe i čitateľovi kompenzuje vycibreným rýmom, ktorý má vždy dvojslabičnú rýmovku. Ak by sa rým náhodou javil ako nepresný (zažeň mi – blažený), je vykompenzovaný vnútorným rýmom („aže“).
Básnik klasických útvarov
Gabriela Spustová Izakovičová, zostavovateľka nového výberu Turčányho poézie, v ktorom nájdeme i našu baladu, pasovala básnika Turčányho v čase jeho 90. narodenín za rytiera a pevca. Ukazuje sa, že výber týchto „titulov“ bol adekvátne a trefne vybraný. Meno editorky je uvedené už na obálke knihy, čo je zodpovedajúce obsahu publikácie. Kľúčom k výberu jednotlivých básní bola jej subjektívna voľba. Básne sú zoradené viac-menej chronologicky podľa jednotlivých zbierok, pričom z každej čitateľom ponúka niekedy iba jednu a najviac šesť básní. O reprezentatívnosti výberu jednotlivých Turčányho básnických textov netreba polemizovať, keďže publikácia nemá ambíciu poskytnúť reprezentatívny výber z rozsiahlej básnickej tvorby autora.
Gabrielu Spustovú Izakovičovú možno označiť za poetku „turčányovského“ ladenia, keďže sama pestuje klasické a zabudnuté básnické útvary. Okrem iného vydala zbierku sonetových vencov Sonety (2016) či zbierku komponovanú v elegických distichách Elégie o sedembolestnej (2016). Najsilnejším putom a dôvodom, prečo autorka zostavila knihu venovanú Viliamovi Turčánymu je Suchá nad Parnou, rodná obec oboch menovaných. Je symbolické, že obdobne ako kedysi Turčány pripravil výber z básnickej tvorby svojho staršieho spolurodáka Víťazoslava Hečka, tak teraz máme možnosť sledovať pokračovanie tejto štafety. O oslavnom charaktere knihy svedčia príhovory predsedu Trnavského samosprávneho kraja a starostky obce. Nasleduje aktuálny rozhovor Pavla Tomašoviča, známeho esejistu a spisovateľa, s jubilujúcim básnikom. Adriena Horváthová zasa približuje zákulisie viacerých podujatí, na ktorých Turčány vzbudzoval záujem o poéziu naprieč generáciami.
Antológia ako pocta
Tak ako možno meno básnika Milana Rúfusa spájať s fotografom Martinom Martinčekom, rovnako sa núka paralela Turčányho s maliarmi Vincentom Hložníkom a Jozefom Ilavským, ktorý je autorom príspevku Priateľstvo slova a obrazu. I keď antológia neprináša žiadne doposiaľ knižne nepublikované básne Viliama Turčányho, nachádzame tu príležitostné básne editorky, Štefana Kuzmu a Margaréty Partelovej venované jubileu básnika.
Osobitný oddiel tvoria Turčányho básne venované rodnému kraju. Obdobne by bolo možné skúmať i jeho básne s topografiou Bratislavy, roztrúsené najmä v zbierkach z 90. rokov. Editorka v prehľadovej stati Špecifiká básnickej tvorby Viliama Turčányho stručne vykreslila portrét jubilanta a predstavuje i svoje vlastné postrehy. Čitateľom výstižne vysvetľuje Turčányho alúzie na svetových básnikov: „Turčányho ukotvenie v textoch svetovej literatúry nie je v duchu postmodernej intertextuality, ale dialóg dvoch epoch, dvoch kultúr. Hovorí o ‘Božom náryse’, čiže ráme, ktorý máme dokresľovať životom.“ Nasledujú jej stručné komentáre k jednotlivým zbierkam autora, pričom jej pozornosť je venovaná najmä reflexii Turčányho pôvodnej tvorby súdobou literárnou kritikou. Obrazová príloha v závere knihy prináša cenné fotografie básnika od detstva až do dnešných čias.
K jubileám Viliama Turčányho vyšlo už mnoho výberov poézie reflektovaných i Gabrielou Spustovou Izakovičovou. K dispozícii sú tiež vedecké zborníky, ktoré vznikli z obdobných príležitostí: Život a dielo Viliama Turčányho (UKF v Nitre, 2003) a Pamäť literárnej vedy (Ústav slovenskej literatúry SAV, 2003). Antológia Rytier a pevec Viliam Turčány je úprimnou poctou krajanov autorovi, ktorý už pred sedemdesiatimi rokmi v úvode citovanej Balady napísal: „a nie som ešte chlapec skazený; / pred ženami i dnes sa mi hlas trasie“. Veľa sa odvtedy nezmenilo, no o vtedajších i súčasných príčinách týchto javov možno ešte i dnes spolu s Turčánym s úsmevom uvažovať.
Peter Tollarovič
